Keď obraz pozerá na iný, stvorený obraz

V poslednom období žije celá dominikánska rodina oslavami 800. výročia narodenia sv. Dominika pre nebo. Ruka v ruke s odkazom svätca kráča aj najstaršie vyobrazenie Dominika s bratmi – Mascarella. Tesne pred začiatkom nového akademického roka ožil Pustý dvor prítomnosťou skupinky vysokoškolákov a výbuchmi smiechu. Spoločne sme si sadali k stolu, a tak sa nielen prednáškami, hlbšie ponárali do tajomstva obrazu a pohostinnosti. Pod vedením brata Mannesa sme sa učili pozornému pohľadu. Ak sme sa nenechali odradiť opakujúcimi sa prvkami ani zdaním, že všetko, čo sa nachádza na Mascarelle už dobre poznáme, príbeh obyčajného stolovania začal v detailoch odkrývať svoju hĺbku. Každá tvár je vložená do kruhu a tým sa dotýka večnosti. Všetky stĺpy aj tváre bratov pripomínajú, že práve rozmanitosť spoločenstva tvorí jeho stabilitu – nasledovať sv. Dominika totiž neznamená byť ako on, ale zachovať si vlastnú tvár. Spolu so sestrou Karolou sme sa potom pozreli aj na novšiu verziu maľby a uvažovali nad vtelením, ktoré nie je len okamihom Zvestovania, ale postupným príchodom Boha do dejín. Tretí deň na Ábelovej bolo naše popoludnie kreatívne. Už sme o Mascarelle nepočúvali. Teraz bolo našou úlohou vytvoriť niečo, čo stvárni jej odkaz pre nás. Každý si našiel svoju formu a miesto na tvorenie, či už v dome alebo na lúkach okolo Pustého dvora. Nechýbala adorácia a spoločná večera. Posledný deň spoločného stretnutia sme už „kázali“ my, účastníci. „To, na čo sa sústredíme, súvisí s našimi potrebami,“ povedala nám ešte v piatok sestra Karola a počas nedeľného dopoludnia sme sa delili práve s tým, na čo sme sa počas víkendu zamerali a čo bolo pre nás najdôležitejšie. Počas štyroch dní sme často spomínali stolovanie a pohostinnosť, tá mení nevieru na vieru a ako sme sa naučili, práve jedlo v písme nikdy nie je kulisou, ale znamením vzkrieseného Pána. Pri jedle sme mohli spoločne premýšľať, byť k sebe pohostinní svojou prítomnosťou a aj po najedení pri stole ostať a prežiť spoločný čas. Lebo „blahoslavení sú tí, ktorí nestačia sami sebe, ale potrebujú sa navzájom.“  Janka a Jozef...

Na Ukrajine prežili prázdniny so svätým Jozefom

Život detí na Ukrajine je už naplno unášaný prúdom nového školského roka. V spomienkach sa však radi vracajú o niekoľko dní späť, aby si zaspomínali na nádherné dva týždne, ktoré prežili spolu so sestrami dominikánkami a mládežou z Mukačeva a z Fridešova. Dva tábory v Buštine a v Jasini, ktoré deti prežili „So svätým Jozefom“, sestry organizovali v spolupráci s miestnymi kňazmi a dobrovoľníkmi. Program tvorili scénky, piesne, hry, tance s cieľom priblížiť deťom evanjeliové príbehy zvestovania, narodenia Pána Ježiša, úteku do Egypta, nájdenia v Jeruzalemskom chráme, ale aj všedného dňa nazaretskej rodiny. „Všade ,kde sa v Svätom Písme spomínala prítomnosť sv. Jozefa, sme zdôrazňovali túto veľkú postavu našich dejín. Dávali sme do popredia Jozefové vlastnosti, jeho veľkú vieru, zbožnosť, odovzdanosť a poslušnosť Bohu. Prezentovali sme jeho službu sv. Rodine, ktorú prežíval v  tichosti, veľkej radosti, ale aj zodpovednosti, ktorú mu Boh zveril , keď mu odovzdal do ochrany sv. Pannu a svojho Syna. Sme vďačné Bohu za jeho sprevádzanie a ochranu počas týchto dní.“ sr. Lýdia Timková OP a sr. Mária Černická...

Sv. Dominik tvorí v Košiciach krásne dielo spoločenstva

„Nos junge beatis“, „pripoj nás k blaženým“ – touto prosbou sa niesli dva septembrové dni (9. – 10.9.), počas ktorých prichádzali k relikvii sv. Dominika deti Cirkevnej materskej školy bl. Imeldy a ich rodičia, žiaci Gymnázia sv. Tomáša Akvinského, zamestnanci týchto škôl a zariadení, farníci, ktorí pravidelne prichádzajú do Kostola Krista Kráľa a celá košická komunita sestier. Prichádzali si uctiť, modliť sa a meditovať pred relikviou sv. Dominika a replikou obrazu z Mascarelly. Predstavenie osobnosti sv. Dominika, založené na tomto obraze, v jednom zo študentov vyvolalo nasledujúcu reakciu: „Páčilo sa mi, že sv. Dominika nezobrazujete ako jednotlivca, ale v spoločenstve bratov. Pričom každý brat je tu vyzdvihnutý ako jedinečný. Je to myšlienka aj do môjho života. Každý človek dokáže byť originálom vtedy, keď je v správnom spoločenstve a má okolo seba ľudí, ktorí ho ťahajú vpred. Myslím, že dominikánom sa darí toto krásne dielo spoločenstva budovať aj po 800 rokoch. Toto spoločenstvo bratov a sestier mi dalo veľmi veľa.“ Krásny čas Dominikovej prítomnosti sprevádzaný bohatým duchovným programom, svätými omšami, modlitbami, prednáškami, slávnostným požehnaním s relikviou bol ukončený modlitbou vešpier zo sviatku sv. Dominika. Po nich nasledovalo odovzdanie relikvie bratom dominikánom z košickej komunity, ktorí všetkým ctiteľom sv. Dominika ponúkli bohatý víkendový program. Ďalším miestom, kde relikvia poputuje je Zvolen. Sr. Alberta Vaľková...

V Petrovanoch si uctili relikviu sv. Dominika

Veriaci obce Petrovany a hostia z blízkeho okolia sa v modlitbe stali svedkami duchovnej prítomnosti sv. Dominika počas dvoch dní, 7. a 8. septembra. Počas slávnostného uvítacieho ceremoniálu a spevu litánií k sv. Dominikovi bol relikviár v utorok večer 7. septembra prenesený do farského kostola. Slávnosť bola otvorená sv. omšou, ktorej predsedal farár farnosti, vdp. Vladimír Novák. Tomuto mimoriadnemu stretnutiu vo farnosti prozreteľnostne predchádzala duchovná príprava. Začiatkom letných prázdnin vo forme denného detského tábora, ktorý sa v duchovnej časti venoval osobnosti sv. Dominika a päť dní pred jeho sviatkom v auguste, vo forme týždennej duchovnej obnovy farnosti. Počas dvoch dní bola relikvia sv. Dominika vystavená k úcte a súkromnej modlitbe. Obyvatelia a zamestnanci Domova sv. Dominika, členovia ružencového bratstva a miestny dominikánsky laici zabezpečili duchovné zázemie popoludnia. Tieto hodiny boli naplnené súkromnou modlitbou farníkov – starších, mladších i rodín s deťmi. Druhý deň slávnosti vyvrcholil večernou sv. omšou v kostole, ktorú celebroval fr. Martin Kolivoška, dominikán. Tento deň bol sviatkom narodenia Panny Márie – rannej zornice, ako ju v príhovore často nazýval kazateľ slávnosti. Jej narodenie bolo znamením príchodu Svetla, Krista na svet. A rovnako osoba sv. Dominika, ktorý svojím životom a kázaním priniesol svetlo do tmy mysle a viery mnohých ľudí. O toto svetlo prosili prítomní počas individuálneho požehnania relikviami, ktoré im bolo udelené pri obidvoch sv. omšiach. Dva dni v prítomnosti relikvie tohto svätca boli mimoriadnou udalosťou pre celú farnosť. Do prípravy a priebehu slávností sa zapojilo množstvo miestnych ľudí – aranžérov, mužov zabezpečujúcich prenos relikvie, troch speváckych zborov, lektorov, dobrovoľníkov, ktorí pripravovali agapé, detí s lupienkami ruží lemujúcich cestu relikvie…. bola to slávnosť farnosti. Dojímavá rozlúčka s relikviou po skončení stredajšej sv. omše bola znakom toho, že aj v dnešnej dobe plnej rýchleho života a povinností, je medzi nami prítomné niečo, čo má silu zastaviť čas a ponoriť sa do hĺbky tajomstva … sila modlitby a cit pre prítomnosť nadprirodzeného spôsobili, že sa zástup lúčiacich sa javil bez konca. Prítomnosť toľkého množstva vďačných ľudí Petrovany dávno nezažili. Všetci, ktorí chcú prosiť o to, aby na orodovanie sv. Dominika Ježiš vstúpil do tmy ich myslí a vyliečil choroby ich duší, sú pozvaní ešte dnes a počas nasledujúceho víkendu do Košíc. Sr. Romana Šinaľová...

Land-art v spojení s teológiou

Zo stromov začínajú padať listy. Cestou na tradičný land-art s Blažkou mi na asfaltovej ceste padol do oka zelený list, ktorému očividne niečo chýbalo. Jeho symetrickú stavbu narúšal jeden chýbajúci lístok. O kúsok ďalej ma upútal ďalší list – tentoraz sýtožltý. Zodvihla som ho a priložila na prázdne miesto zeleného listu. Veď, prečo nie? Doplnený list sa odlišoval farbou aj tvarom, bol výrazne väčší… a celok bol zrazu celkom iný. A o to krajší! Vtedy som, odraziac sa od Alanovho príkladu o tehle, [1] začala znova uvažovať nad spôsobom, akým veci opravuje Boh. Zoberme si napríklad spomínaný list. Ak by ho „opravoval“ človek, zameral by sa v prvom rade na to, aby mu prinavrátil pôvodnú podobu – na prázdne miesto by sa snažil doplniť list, ktorý by sedel svojím tvarom, svojou farbou, veľkosťou… aby bol celok čo najviac ako predtým. Boh však premýšľa inak. Na porušené miesto neváha vložiť niečo až „výstredne krásne“, aby celok urobil vzácnejším, ako bol predtým. Vidíme to v mnohých príbehoch z Biblie. Napríklad v prípade prvého hriechu Adama a Evy, Boh neváhal, aby nám daroval svoju prítomnosť omnoho vzácnejším spôsobom – poslal na svet svojho Syna a dal nám svoju blízkosť v Eucharistii, ktorou môžeme mať na Božom živote plnšiu účasť ako mali Adam a Eva v raji. Podobne, vďaka Dávidovmu hriechu, jeho následnej ľútosti a bolesti, ktorú po jeho spáchaní prežíval, dnes máme najkrajšie (kajúce) žalmy. Boh po narušení vzťahu s človekom neostáva pri jeho navrátení do pôvodnej podoby, ale ide omnoho ďalej a svojou milosťou vytvára oveľa kvalitnejší a vzácnejší celok. Dôkazom, že Boh koná naozaj takto, je pre mňa aj Ábelová. Ak by brat Lukáš, ktorý ju najviac stavia upravuje a opravuje, na začiatku prišiel a povedal si: „Ó, krásna usadlosť! Opravím ju do pôvodnej podoby, aby vyzerala ako kedysi. Aby ľudia, ktorí tu prídu, mohli znova zažiť a obdivovať jej zašlú slávu.“ Ak by premýšľal takto a ostal iba pri tom, vznikol by možno pekný skanzen, turistická atrakcia. Ale Ábelová, dielo, ktoré tu bratia aj sestry spoločne tvoria, je omnoho viac ako to. Je živým celkom, ktorý je až „výstredne krásny“ a dôkazom, že to nie sú iba ľudské ruky, ktoré na ňom pracujú. Janka K. [1] Ľudská prirodzenosť je ako tehla, ktorá bola porušená, čím v nej vznikli diery. Boh ich však nenecháva len tak, ale vypĺňa svojou milosťou ako betónom a tým ju robí ešte pevnejšou, ako bola predtým....