Telo dané za život sveta

„Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ (Jn 6,51) Večný život nie je torta, ktorá nám bude darovaná, až keď zomrieme. Nie je cenou za nadľudský výkon počas pozemského života. Neudelia nám ho až potom, keď zvládneme krížovú cestu bez toho, aby sme sa búrili pri každom namáhavom kroku. Večný život začína v momente, keď začíname kráčať s Bohom. Je to život, o ktorý sa s nami delí Božia prozreteľnosť už v tomto čase, keď sme ešte nedokonalí a keď sme ešte na ceste. Často nejde o nič výnimočné, len o zdieľanie všedného pokrmu, aby sme mohli žiť v „hojnosti“ svoje dominikánske povolanie. Večný život je sprevádzaný znakmi, ktoré jasne vidíme v živote sv. Dominika, ktorý si každý deň vyprosoval zvlášť pravú lásku. Bol totiž presvedčený, že až vtedy bude úplne patriť Kristovi, keď vynaloží všetko, čím je a čo má, pre spásu ľudí. A preto mu nechýbala najväčšia láska, ktorá dáva život za priateľov. Jeho láska patrila vždy natoľko Bohu, že celkom odvracal myseľ od vonkajších vecí nielen vo veľkom, ale i v malom a bezvýznamnom, od odevu, kníh, topánok, opasku, noža… Dotýkali sa ho viac veci, ktoré sprítomňovali večnosť a pomáhali mu žiť pre druhých. To, že v jeho srdci horela až neuveriteľná láska k spáse všetkých ľudí, je svedectvom, že už nežil on, ale žil v ňom Kristus (porov. Gal 2,19). Sv. Dominik si bol stále vedomý, že má pri všetkom ohrození a v úzkostiach, v ťažkých a nebezpečných situáciách, pri nedostatku a chorobách účasť na Kristovom utrpení. „Keď prechádzal miestami, kde mu hrozilo nebezpečenstvo, radostne si spieval a veselo kráčal ďalej“ (Jordán  Saský, Libellus, n. 22). S veľkou trpezlivosťou znášal ohováranie a úklady ho  neobrali o pokoj. Dominik vedel ako nikto iný tešiť svojich bratov a iných ľudí, ktorí museli bojovať s osobnými ťažkosťami. Dokonca aj krátko pred smrťou si zavolal bratov a mal k nim veľmi krásne kázanie a hovoril k ich srdcu. Ak túžime žiť v plnosti dominikánske povolanie, mali by sme zomrieť predstave, že sme centrom sveta. Centrom všetkého je ten, ktorý nesie naše choroby a našimi bôľmi sa obťažil (porov. Iz 53,4). Čo nás však pri tom mätie je Božia všemohúcnosť, ktorá bezmocne padá do prachu. Ale tak ako padá, aj vstáva. Ako je znetvorená, je aj oslávená. Ako sa nad ňou mnohí zhrozili, budú ju mnohí obdivovať (porov. Iz 52,13-15). Tajomstvo krehkosti a slávy Boha kontemplujeme v Eucharistii. Práve v jeho „láske až do krajnosti“ sa nám stáva priateľom a toto priateľstvo je večné, je to večný život. Máme dennú skúsenosť, že v Eucharistii sa nám Boh nepredstavuje vo svojej majestátnosti, ale v úplnej nepatrnosti....

Aby sa Máriino „áno“ stalo aj našim „áno“

Dnes si pripomíname slávnosť Zvestovania Pána. Anjel zvestoval Márii, že do jej života vstúpi zvláštnym spôsobom Boh. Na túto chvíľu ju Boh pripravil už dávno predtým, ako sa narodila.  Od nej žiada “iba“ súhlas. Všetko je pripravené a zrežírované od stvorenia sveta.  V tejto chvíli žiada od nej zanechať svoje plány a predstavy bez toho, aby vedela, čo bude nasledovať. Má prijať Boží plán s jej životom. Pozerať Božími očami na svoj život a na životy druhých. Vydať sa na cestu každodenného „áno“ až ku krížu, kde ako keby všetko strácalo zmysel…, k hrobu, kde sa zdá že je všetko pochované… Aj my sme ako Mária zanechali svoje plány a odpovedali Bohu na jeho zvestovanie Slova pre náš život. Tak ako sa  Boh stal závislým v malom dieťati na svojej matke, tak sa  stáva závislým aj na nás, na našom prijatí do vlastných životov. Aj nás si Boh ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske (porov. Ef 1,4). Daroval nám život, a v ňom má miesto a čas aj zvestovanie, ktoré Boh pripravil pre náš konkrétny život. Každé skutočne prijaté vtelenie Slova do našich životov končí smrťou starého človeka. „Lebo živé je Božie Slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč: preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ (Hebr 4,12).  Usvedčuje nás, ale v prvom rade nám prináša slobodu, ktorú nám Kristus vydobyl smrťou na kríži. Slobodu v tom, že aj my ako Mária ho môžeme prijať, hoci nie sme plní milosti, lebo Slovo neváha vstúpiť do nasej biedy, temnoty a chaosu. Od nás žiada iba súhlas. Ak chceme nasledovať Máriu, dovoľme Bohu vteliť sa do každého dňa, ktorý ešte máme pred sebou, a zažijeme dobrodružstvo s Bohom.  Podľa príkladu vteleného Slova  vstúpme  do tohto zraneného sveta a vydajme sa do rúk bratov a sestier, ktorí nás potrebujú. Mária  sa stala prvou učeníčkou vteleného Slova. Priniesla Slovo medzi ľudí, starala sa oň s láskou a všetko, čo od neho počula, zachovávala vo svojom srdci.  Boh oslovil Máriu skrze anjela, a ona na toto volanie odpovedala. Mária prvá ohlasovala svojím životom vtelené Slovo. Nielen brat a sestra sv. Dominika, ale všetci sa máme stať svedkami  a ohlasovateľmi Božieho slova vo svete. Každý na svojej ceste  a v svojej spiritualite. Všetci sme predsa povolaní ísť a kázať svojím životom, že sme uverili tomu, ktorý splnil všetko, čo povedal. Sr. M. Sávia...

Na Ukrajine sa počas pandémie spoločne modlili matky aj deti

V sobotu 13. marca sa skupina žien zo spoločenstva „Modlitby matiek“ v Mukačeve rozhodla pomodliť krížovú cestu. Obetovali túto modlitbu za svoje deti a za ukončenie pandémie kráčajúc spolu s Pannou Máriou v  dedine Džublik, ktorá je vzdialená asi hodinu cesty od Mukačeva. Na Zakarpatí podobne ako na celej Ukrajine naďalej prevláda nepriaznivá situácia týkajúca sa koronavírusu. Bol to teda jeden z dôvodov prečo ich nezastavil ani dážď, ani sneh, aby kráčali s krížom na pleci po horách, kde sa nachádzajú zastavenia krížovej cesty. Viedla ich sestra Lýdia, ktorá sa s nimi stretáva každý štvrtok na spoločnej modlitbe. Pomáhala im sprievodným slovom, spevom Ježišovej modlitby a záverečnou meditáciou k hlbšiemu prežitiu a zahĺbeniu sa do slov krížovej cesty matiek za deti. Jedna z účastníčok napísala: „Každá z nás – matiek, nesie každý deň svoj kríž. Niekedy je ťažší, inokedy ľahší. No ten kríž je veľmi dôležitý, lebo v nás vyvoláva otázky: Ako ochrániť naše deti od pádov? Ako im pomôcť, aby vládali znovu vstať? Ako im podať ruku? Ako ich nezraniť? Ako zahojiť rany, ktoré im spôsobuje svet? Ako ich vychovávať, aby sme sa nemuseli hanbiť, keď prídeme pred tvár Najvyššieho a On sa nás spýta, či sme mu priviedli tých, ktorých nám zveril? Aj my mamy veľa krát padáme a vstávame. Každá z nás má svoju Golgotu. Ale veríme, že po ukrižovaní nasleduje Vzkriesenie a Nanebovstúpenie a preto ďakujeme Bohu za jeho lásku k nám a k našim deťom.“                                                                        (Vika, postulantka laického dominikánskeho bratstva) Nie len mamy, ale aj ich deti sa modlili spoločnú krížovú cestu. Hneď v nasledujúci deň v nedeľu po detskej svätej omši sa okolo 30 detí zapojilo do pobožnosti krížovej cesty. Bolo dojemné vidieť ich s akou úprimnosťou nesú svoj vlastnoručne vyrobený kríž a kráčajú od jedného zastavenia k druhému. Kríž, nad ktorým meditovali počas katechézy a na ktorý zavesili svoje hriechy, ktorými urazili Ježiša. Tieto spoločne prežité momenty pomáhajú veriacim na Ukrajine hlbšie prežívať tajomstvo pôstneho obdobia, ktoré je aktuálne poznačené pandémiou...

Spolu za jedným stolom

Aké to je sadnúť si s 13 mladými dievčatami za virtuálny stôl a zdieľať si navzájom niečo zo seba samých? Netradičnou formou, ktorá sa v dnešných dňoch stáva už úplne bežnou, sa stretli 3 sestry dominikánky – sr. Adriana, sr. Blažeja a sr. Karmela s 13 dievčatami z východného Slovenska (Košice, Petrovany a okolie), aby počas piatkového večera a dvoch sobotňajších blokov, vytvorili spoločenstvo, kde za jedným stolom vo virtuálnom priestore spolu rozprávali a nahliadli trochu každá do svojho života. Navzájom sa podelili s tým, ako žijú svoje vlastné spoločenstvá i s tým ako sa dokážu vyjadriť aj umelecky. Názov témy bol „Spolu za jedným stolom“ a hlavným symbolom, ako inak, STÔL. Po modlitbovom uvedení na tému stôl nasledovala úvaha o spoločenstve a vyvrcholením bolo skutočne umelecké spracovanie, keď dievčatá predstavili ich vlastný stôl vo forme fotografií, či videa. Táto téma dala priestor k tomu, aby mohli nadviazať nové známosti a možno do budúcna aj nové priateľstvá. Spoločenstvo, ako spôsob „byť“ a „byť spolu“, ponúkol miesto pre nové...

Pamätaj na srdce, zranené hriechmi

Už niekoľko dní prežívame zvláštne obdobie cirkevného roka. Je to 40 dňový čas prípravy na najväčšie sviatky všetkých kresťanov – Paschu, keď si pripomíname smrť a zmŕtvychvstanie nášho Pána Ježiša Krista. Pôst je obdobím, ktoré nás robí vnímavejšími a citlivejšími na Boha a blížnych. Obracia náš pohľad na náš duchovný život, na očistenie, návrat k prvotnej láske…V tomto období viac rozmýšľame o utrpení, teda o následkoch hriechu pre nás samých, ale aj pre druhých a uvedomujeme si, že každý hriech je urážkou Boha a zranením jeho milosrdného srdca. S týmto vedomím sme s deťmi v Mukačeve vytvorili veľké srdce, z ktorého deti, mladí, ale aj dospelí postupne vyťahujú klince a špendlíky. Robia tak vtedy, ak sú prítomní na sv. omši, alebo sa pomodlia krížovú cestu, rannú či večernú modlitbu. Cieľom tohto pôstneho cvičenia je, že pri každom vyťahovaní klinca si majú nielen spomenúť na konkrétnu osobu, ktorej ublížili, ale majú sa snažiť s tým niečo urobiť....

Vytvorené s WordPress | Dizajn od Elegant Themes