Biblický víkend (nielen) pre rodičov prvoprijímajúcich detí

Pozývame rodičov prvoprijímajúcich detí, manželské páry či jednotlivcov na biblický víkend v dňoch 17. – 19. 1. 2020 v Duchovnom centre Badín. Je zameraný pre tých, ktorí chcú obdarovať seba samých a svoje deti tým najkrajším darom poznania Božej prítomnosti medzi nami – Eucharistie – vo svetle Božieho slova. Viac nájdete tu sr. Karola Dravecká, OP a o. Blažej Štrba...

Len v Tvojom náručí…

Len v Tvojom náručí chcem odpočívať, ó, Bože, Stvoriteľ môj, veď srdce moje stále je nespokojné, túži v Tebe spočinúť… Slová tejto piesne zazneli v posledný novembrový piatok v kaplnke bl. Imeldy v Dunajskej Lužnej pri pohrebnej sv. omši za sr. M. Hyacintu Irenu Tirpákovú OP, ktorú si Pán k sebe povolal 25. novembra 2019. Narodila sa 21. decembra 1930 v Nižnom Klátove pri Košiciach. Mala dvoch bratov.  V r. 1947 vstúpila do kandidatúry v Kongregácii sestier dominikánok bl. Imeldy v Košiciach. Po skončení noviciátu pôsobila v Domove sociálnych služieb MUDr. Vladimíra Pospíšila v Petrovanoch, kde bola zamestnaná v kuchyni. V auguste 1950 počas tzv. akcie „R“ bola sr. M. Hyacinta spolu s ostatnými sestrami násilne vyvezená do rôznych sústreďovacích kláštorov – do Stropkova, Jasova, a neskôr do Mlynského Seku, kde pôsobila v Ústave sociálnej starostlivosti. Tu v r. 1956 zložila doživotné sľuby. Koncom augusta 1961 boli sestry vyvezené do Slovenskej Ľupče, a krátko nato do Čiech – najprv do Jiřetína pod Jedlovou, kde vyrábali ružence pre charitu, a potom do Libníča, kde pôsobili v domove dôchodcov. V rokoch 1968 až 1973 pracovala sr. M. Hyacinta v Ústave sociálnej starostlivosti pre hluchonemé deti v Olichove. Nasledujúcich 19 rokov prežila v nenápadnej a obetavej službe na biskupskom úrade v Banskej Bystrici. Od r. 1993 žila v Konvente bl. Imeldy v Dunajskej Lužnej, kde podľa možnosti vypomáhala v kuchyni a pri domácich prácach. V rokoch 2000 až 2005 odišla domov doopatrovať svoju ťažko chorú matku. Jeseň  svojho života prežívala v spoločenstve sestier v Konvente bl. Imeldy v Dunajskej Lužnej, kde denne obetovala svoje modlitby a utrpenia za potreby Cirkvi, dominikánsku rehoľu, kongregáciu a za príbuzných.  Fr. Bruno Donoval OP si vo svojom príhovore počas slávenia Eucharistie spomínal na svoje prvé stretnutie so sr. M. Hyacintou takto: „V čase, keď sr. M. Hyacinta pôsobila na biskupskom úrade v Banskej Bystrici, som chodieval miništrovať na sv. omše. Raz, keď bola vonku poriadna zima, stretol som ju na dvore biskupského úradu a poprosil som si od nej čaj. Sr. M. Hyacinta – vychýrená kuchárka – ma ochotne pozvala k sebe do kuchyne a obdarovala ma nielen horúcim čajom, ale natrela aj krajec chleba s pomazánkou a ponúkla ma. Hoci sa toto stretnutie udialo už dávno – asi pred 30 rokmi – toto pohostinné gesto sa mi hlboko vrylo do mysle i srdca. Tým sa začal príbeh nášho stretnutia.“ Sr. M. Hyacinta bola pre nás príkladom skromnej, pracovitej a obetavej sestry, ktorá v tichosti slúžila Bohu a blížnym. Nech odpočíva...

Zomrela sr. M. Hyacinta Tirpáková OP

Do Vašich modlitieb odporúčame dušu našej zosnulej sr. M. Hyacinty Tirpákovej OP, ktorú si Pán dňa 25. novembra 2019, vo veku nedožitých 89 rokov povolal k sebe....

Mať život v hojnosti

Vydať sa na cestu zasväteného života znamená vydať sa na dobrodružnú cestu vo dvojici „ja a Boh“ s vedomím, že cesta nebude priama. Sú na nej výstupy, zostupy a vyžaduje sa na nej neustále prispôsobovanie sa a vyrovnávanie s realitou života. Odpoveďou človeka na lásku Boha, ktorý si ho zamiloval už od počatia, je jeho vernosť Bohu a otvorenosť pre proces premeny. Počas formačných dní, ktoré sa uskutočnili v uplynulé novembrové víkendy v Dunajskej Lužnej a v Košiciach, sa sestry dominikánky pod vedením sr. Marty Andraščíkovej SSS zamýšľali práve nad týmito existenčnými otázkami z hľadiska ľudského vývinu a genézy spirituálnej cesty. O svoje dojmy z tohto podujatia sa podelila jedna z účastníčok týmito slovami: „Som vďačná za tento mimoriadny čas, keď som sa mohla zastaviť a nanovo precítiť prítomnosť Prvotnej Lásky vo mne, ktorá ma pozvala na cestu premeny a je so mnou verne vo všetkých chvíľach môjho života. Formačný deň bol pre mňa príležitosťou prežiť moment vďačnosti za povolanie a obohatením cez vzájomné zdieľanie sa so sestrami v ich príbehoch na ceste zasvätenia. Cesta pokračuje, nekončí. Tak, ako v piesni, ktorou sa začal formačný deň: „Chcem vyjsť na vysokú horu a byť neustále premieňaná… otvorím oči a nechám sa viesť… každým krokom, nádychom, pohľadom premieňaná…“ « ‹ z 2 ›...

Odvaha k pravde

Prichádzame v hmle a mrholení. A čoho sa bojíme? Že skreslenie reality stratíme. Svetlo pravdy je príliš jednoznačné a v tme tajomstva sa strácame. Keď je nebo jasné, vidíme vysokú horu. Zdá sa neprekonateľná. Cesta je pred nami a kráčať môžeme vzpriamene. Jediné čo nás paralyzuje a desí, je konfrontácia našej slabosti s mohutnosťou hory. Napriek tomu máme odvahu kráčať. Keď sa slnko ukryje za horizont ( …a vieme, aké bývajú západy slnka nečakané), oslepneme. Cesta zmizne spred našich očí, avšak cieľ nezanikne z pamäte nášho srdca. Skloníme sa a ohmatávame pôdu. Krok po kroku hľadáme udupaný chodník. Ako často pritom dýchame prach zeme, ako často sa pritom cítime ako zem sama. Napriek tomu máme odvahu kráčať. Druhý novembrový víkend sme sa skupina mladých, skúsených i neskúsených, opäť stretli na Pustom dvore pri dedinke Ábelová. Prenikali sme do tajomstiev odvahy k pravde. Brat Samuel nám objasnil ako sa môže odvaha prejavovať v naších každodenných dialógoch. Príkladom nám bol konkrétny dialóg sv. Dominika s heretikmi vtedajších čias. Odvaha rúca vysoké múry, ktoré obmedzujú slobodu. V tichu pustovne sme si pripomenuli aj blížiace sa výročie Nežnej revolúcie, ktorej sila spočívala v odvahe vychádzajúcej paradoxne z ľudskej slabosti. Po dosiahnutí slobody v spoločnosti sa môže každý z nás posunúť do úrovne vnútornej slobody. Podobne aj tam potrebujeme odvahu ku konfrontácii s vlastnými myšlienkami. Vnútorný boj v asketickom živote sv. Antona, pustovníka, sme analyzovali spolu s bratom Lukášom. Pokušenia, ktoré sú v jeho výpovedi personifikované do démonov, psov či šeliem, existujú v každej etape nášho duchovného vývoja. Zvrátené myšlienky, paralyzujúci strach či márnomyseľnosť a nadutosť, to sú iba niektoré tváre, ktoré potrebujeme rozpoznať a čeliť im s odvahou. My, jednotlivci, rozosiaty v spoločnosti, prežívame každodenné zápasy, ktoré nie sú motivované naším strachom z neznámeho a mnohotvárneho, či túžbou po tridsiatich rokoch opäť predostrieť jednoduché odpovede. Naopak, cítime, že existencia našich vnútorných a vonkajších zápasov, má svoju opodstatnenosť v smerovaní k pravde a šťastiu. Skutočnosť, že sa vieme nájsť a zdieľať názory v otvorenosti a slobode, nás posilňuje. Obohatení dominikánskou spiritualitou máme napriek všetkému odvahu...