Majú dominikánky v Európe budúcnosť?

Ako sa môžeme v súčasnosti pričiniť o pokračovanie dominikánskeho života a poslania v budúcnosti? Ako môžeme dať život budúcej generácii sestier povolaných žiť Dominikovu charizmu a uskutočňovať dominikánske poslanie? Nad týmito a podobnými otázkami sa v dňoch 22. – 24. septembra 2017 zamýšľalo 30 sestier dominikánok z rôznych krajín Európy. Zišli sa v Osle na pozvanie tamojších sestier. Spolu bolo zastúpených dvanásť rôznych kongregácií z desiatich európskych krajín (Nórsko, Česká republika, Francúzsko, Maďarsko, Nemecko, Rakúsko, Slovensko, Švédsko, Taliansko a Veľká Británia). Stretnutia sa taktiež zúčastnila koordinátorka hnutia Medzinárodných sestier dominikánok (DSI) sr. Marie Therese Clement, ako aj sestry z americkej kongregácie Dominican Sisters of Peace. Uvažovanie a diskusiu sestier usmerňoval fr. Jean Claude OP z Francúzska, ktorý prijal úlohu moderátora. Išlo o prvé európske stretnutie tohto druhu. Sestry sa rozchádzali s vedomím, že sú súčasťou širšieho medzinárodného spoločenstva, ako aj s nádejou a odhodlaním vzájomne si pomáhať pri ohlasovaní evanjelia a napĺňaní dominikánskeho poslania. « ‹ z 2 ›...

Verní zotrvajú v láske…

„Tí, čo boli verní, v láske zotrvajú pri Ňom.“ (porov. Múd 3, 9b) Sestra Kandida Šustová OP zosnula vo veku 83 rokov na sviatok sv. pátra Pia v nádeji, že sa aj na nej vyplnia tieto slová z Knihy Múdrosti. Bola povolaná zasvätiť sa Bohu ako sestra dominikánka, a zároveň obetovať kríž svojej choroby, ktorý niesla už od mladosti. Tomuto povolaniu zostala verná až do posledného okamihu svojej životnej púte, ktorú ukončila v kruhu svojich spolusestier v Dunajskej Lužnej. Utrpenie znášala z lásky k Pánovi za spásu nesmrteľných duší, pričom zvlášť pamätala na kňazov. „Spôsob, ako sestra Kandida niesla svoj kríž a ako dokázala byť vo svojej situácii oporou iným, bol jej apoštolským ohlasovaním. Myslím, že mnohí ľudia, ktorí ju poznali, by vedeli povedať, ako im dokázala pomôcť v ľudskom i duchovnom raste – jednoducho, nenásilne, bez vnucovania sa, diskrétnou prítomnosťou bola súčasťou našich životných príbehov – najmä prostredníctvom modlitby, ktorej silu sme cítili.“ – vyznal vo svojom príhovore pri sv. omši fr. Viliam Dóci OP, prasynovec zosnulej. So sr. M. Kandidou sa jej spolusestry, bratia, príbuzní a známi rozlúčili na cintoríne v Dunajskej Lužnej dňa 27. septembra 2017. Nech odpočíva...

Otvorenosť zostala otvorená 

Opäť nastal čas, kedy sa dvere domu na Pustom dvore v Ábelovej otvorili. Tentoraz dostali možnosť prežiť krásne štyri septembrové dni plné smiechu, radosti a spoznávania ADOM-ácki vysokoškoláci.  V tichom prostredí bolo častokrát počuť len otázky, ktoré všetkým vírili hlavou. Čo je to tá otvorenosť? Som dostatočne otvorený/-á? Nie je predsa len lepšie byť uzavretý/-á? Ako a čomu by som sa mal/-a otvoriť? A tak, ako sa otvorili dvere domu, pokúsili sa vysokoškoláci otvoriť svoje srdcia aj mysle. Na tieto, ale aj mnohé ďalšie otázky, hľadali odpovede spolu so sestrami a bratmi dominikánmi.  V piatok sa ich do tajov otvorenosti rozhodla voviesť sestra Júlia, ktorá si pre nich pripravila príbeh o Ježišovi a žene zo Samárie. Vďaka nej zistili, že je naozaj lepšie byť otvorený ako uzavretý, pretože človek, ktorý neodovzdáva sám seba a neobjavuje nové veci, je ako studňa bez vody, odsúdený na zánik. Ale rovnako začne upadať, ak sa bude otvárať len ľuďom, ktorí sú mu podobní. Krása je v rozmanitosti a to si uvedomoval aj Ježiš, keď sa prihovoril žene pri studni a rozhodol sa jej ukázať svoju identitu a zároveň spoznať aj ju, hoci to stretnutie bolo z rôznych hľadísk nepredstaviteľné a pre niekoho aj nemožné.  Brat Lukáš si vysokoškolákov vzal na starosť v sobotu a ukázal im, ako stáť na hraniciach. Počas toho, ako obhajovali názory dvoch rozličných skupín, si uvedomili, že byť mostom medzi zdanlivo nespojiteľnými tábormi nie je vôbec jednoduché. Vyžaduje si to množstvo prípravy, štúdia a aj napriek tomu sa to nemusí podariť každému.  Nakoniec prišla nedeľa a s ňou aj čas na to, aby sa vysokoškoláci podelili s tým, čo ich mysle počas týchto dní najviac zasiahlo. Mnohí našli odpovede na otázky, s ktorými prichádzali, iní sa rozhodli otvoriť svetu a takto obohatení sa po výdatnom obede vydali na cestu domov.  Petra...

Zamyslenie sr. Rajmundy na sviatok Sedembolestnej Panny Márie

„Hľa, tvoja matka!“ V evanjeliu na slávnosť Sedembolestnej Panny Márie sú zachytené posledné slová, ktoré nám zomierajúci Kristus zanecháva ako svoj testament. Keď Ježiš z výšky kríža videl svoju matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn.“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka.“ A od tej chvíle si ju učeník vzal k sebe (porov. Jn 19, 25-27). Posledné chvíle Ježišovho života sú pohľadom jeho veľkej lásky. Tak, ako nás Ježiš Kristus učil volať Boha našim „Otcom“, podobne nás naučil obracať sa aj na jeho Matku. Slovami, ktoré povedal učeníkovi „Hľa, tvoja matka“, nám zjavuje pravdu o všeobecnom materstve svojej Matky ako Matky všetkých ľudí. Cez učeníka Jána nám dáva svoju Matku ako najcennejší dar a zveruje nás do jej materskej starostlivosti. Sedembolestná Panna Mária je Patrónkou nášho národa. Za patrónku sme ju dostali nie preto, aby nás podporovala v sebaľútosti nad utrpením a spôsobenými krivdami. Panna Mária je daná nášmu národu a každému z nás ako Matka, ktorá nám pomáha, aby sme boli odvážni, verní a vytrvalí učeníci jej Syna aj uprostred ťažkých chvíľ nášho života. Mária stojí pri päte kríža na Kalvárii. Keď všetci apoštoli okrem Jána utiekli, ona stojí vzpriamene, pevná vo svojej viere, že jej Syn je Syn Boží, že On je Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta, i keď je zdanlivo porazený. On je víťaz nad satanom a hriechom, a do troch dní premôže smrť svojím vzkriesením. Máriin úkon viery – že Ježiš naozaj získa najväčšie víťazstvo tým, že sa celý obetuje – bol najväčším, aký kedy na zemi niekto vykonal. (Reginald Garrigou-Lagrange) Mária aj v tejto bolestnej situácii zostáva verná, pretože miluje. Neklesá pod ťarchou utrpenia, je silná, odvážna a vo viere a láske prijíma obetu svojho Syna. Prekonáva hranice aj ľudskej, čisto prirodzenej materskej lásky, ktorá má tendenciu vždy chrániť svojho syna a jeho život. V tomto je Máriine materstvo v plnej harmónii s Božím otcovstvom, ktorý „neušetril vlastného Syna, ale ho vydal za nás“ (Rim 8, 32). Mária nás učí, ako máme prijímať bolesť a premieňať ju na lásku. Ona je našou Matkou, ktorá nás nevychováva k detinskosti, a ani nás nepobáda k úteku pred utrpením, ale pomáha nám ho niesť. Zároveň je pre nás príkladom, aby sme boli ako ona odvážni v láske. Keď pápež František navštívil v roku 2013 Brazíliu, vo svojom príhovore biskupom v najväčšom meste úcty Panny Márie v Aparecide spomenul, že v 19. storočí bola Aparecida križovatkou medzi hlavným mestom Rio de Janeiro, Sao Paulom a baňami Minas Geras. Podľa legendy raz...