Správa od sestier dominikánok z Iraku

23. august 2014 Moji drahí, chceme sa s vami podeliť o naše každodenné boje. Dúfam, že náš nárek zasiahne svet. Sme ako slepec z Jericha (Mk 10, 46 – 52), ktorý nemal čo vyjadriť, ale jeho hlas žiadal Ježiša, aby sa nad ním zmiloval. Aj keď niektorí ľudia ignorovali jeho hlas, iní ho počuli a pomohli mu. Spoliehame sa na ľudí, ktorí budú počúvať! Vstúpili sme do tretieho týždňa nášho vysídlenia. Čo sa týka poskytovania prístrešia, jedla a uspokojenia potrieb ľudí, veci sa hýbu veľmi pomaly. Stále sú tu ľudia, ktorí žijú na ulici. Ešte stále neexistujú žiadne organizované tábory okrem škôl, ktoré sa používajú ako utečenecké tábory. Nedokončená trojpodlažná budova bola tiež použitá ako utečenecký tábor. V týchto nedokončených budovách si rodiny kvôli súkromiu vytvorili izby pomocou plastových fólií. Tieto miesta vyzerajú ako stajne. Všetci sme zvedaví, či to niekedy skončí. Vážime si všetko úsilie, ktoré bolo vynaložené na poskytnutie pomoci vysťahovaným ľuďom. Prosím, uvedomte si, že poskytnutie jedla a prístrešia nie je jediná podstatná vec, ktorú potrebujeme. Naša situácia je oveľa zložitejšia. Hovoríme o dvoch menšinách (kresťania a jezidi), ktoré prišli o svoje pozemky, domovy, veci, prácu, peniaze, niektorí boli odlúčení od svojich rodín a blízkych, a všetci sú prenasledovaní kvôli svojmu náboženstvu. Naši cirkevní predstavitelia robia čo môžu, aby vyriešili tento problém. Stretli sa s politickými predstaviteľmi, s prezidentom Iraku a Kurdistanu, ale iniciatívy a konanie týchto politických vodcov sú veľmi pomalé a skromné. V skutočnosti všetky politické stretnutia neviedli k ničomu. Až doteraz nedošlo k žiadnemu rozhodnutiu ohľadom aktuálnej situácie vysídlených menšín. Z tohto dôvodu sa dôvera v politických vodcov zmenšila, ak ešte vôbec nejaká existuje. Ľudia to už nedokážu tolerovať. Bremeno je príliš ťažké. Včera sa jeden mladý muž vyjadril, že by radšej zomrel, ako má žiť bez dôstojnosti. Ľudia majú pocit, že im bola vzatá ich dôstojnosť. Sme prenasledovaní kvôli nášmu náboženstvu. Nikto z nás si ani nepomyslel, že budeme kvôli tomuto žiť v utečeneckých táboroch. Je ťažké uveriť, že toto sa odohráva v 21. storočí. Zaujímalo by nás, čo sa presne deje. Je to ďalší plán alebo dohoda rozdeliť Irak? Ak je to pravda, kým a prečo? Prečo sa znovu opakujú udalosti rozdelenia Blízkeho východu, ktoré sa odohrali v roku 1916? V tej dobe išlo o politickú záležitosť a zaplatili za to nevinní ľudia. Je zrejmé, že existujú zlí a prefíkaní ľudia, ktorí si chcú Irak rozdeliť. V roku 1916 sme stratili sedem sestier, mnoho kresťanov zomrelo a ďalší boli vyhnaní.  Je to len náhoda, že opäť čelíme tomuto deleniu, alebo je to zámerné? Avšak ťažkosti nie sú...

Viac hľadali ako nachádzali

Ak by sa niekto ocitol na exercíciách piatich sestier a dvoch laických dominikánok pod vedením br. Lukáša Žiláka OP, asi by bol v rozpakoch. V kontemplatívnom centre na Ábelovej sa od 10. do 17. augusta 2014 viac hľadalo ako nachádzalo. Kládli sa otázky, na ktoré nie je dobré odpovedať unáhlene … Ako je možné mať neustály odstup od svojich predstáv a vystáť prázdnotu? Aký význam má poznanie, že naša skúsenosť Boha nie je nikdy definitívna? Čo má spoločné mystika so samotou, túžbou po intimite a zaľúbenosťou? Aké sú korene márnomyseľnosti a pýchy? Človek v presvedčení, že mu stačí iba Boh, a to iba podľa jeho fixnej predstavy, by sa cítil v zápale týchto tém cudzo. Doma by sa však našiel ten, kto vytušil, že prenikaním do sveta iných a Iného sa mu na osobnej ceste viery môže prihodiť niečo veľmi dôležité. Keď v našom živote prestane byť všetko jasné a jednoznačné a keď si začneme vášnivo klásť otázku o Bohu a človeku, vtedy sa v nás niečo skutočne...

Správy z Kamerunu

Milí priatelia, srdečne vás všetkých pozdravujem, s radosťou sa chcem s vami podeliť o moje prvé misijné skúsenosti, ktoré mám v rámci medzikongregačnej spolupráce s Kongregáciou sestier dominikánok bl. Imeldy z Talianska. V Kamerune som viac ako deväť mesiacov. Je to prevažne kresťanská krajina, kde kresťania a moslimovia, ako aj iné vierovyznania a členovia pôvodných náboženstiev žijú zatiaľ v pokoji. V posledných mesiacoch je tento pokoj čiastočne narušovaný prenikaním teroristickej skupiny Boko Haram do Kamerunu zo susednej Nigérie. Krajina je bohatá na prírodné zdroje a kultúrne tradície. Je tu prítomných viac ako 230 rôznych národností, etnických skupín a domorodých kmeňov. Napriek tomu krajina napreduje v rozvoji pomerne pomaly, pretože je tu rozšírená korupcia, silné zvyky a tradície. Katolícka cirkev v Kamerune má svoje pevné miesto, aj keď je pomerne dosť mladá. Má svojich vlastných biskupov a kňazov. Aj domorodí rehoľníci a rehoľníčky sú zastúpení v hojnom počte. Je tu však aj veľa rehoľných spoločenstiev pochádzajúcich z iných krajín a to hlavne z Francúzska, Talianska, Španielska a Poľska. Ja žijem v komunite sestier dominikánok bl. Imeldy z Talianska. Sestry majú tri komunity vo francúzsky hovoriacej oblasti a s nádejou očakávajú otvorenie štvrtej v anglicky hovoriacej oblasti. Pracujú prevažne v oblasti výchovy a vzdelávania (materská škola, základná škola, stredná škola, deti z „adopcie na diaľku“), ale aj v oblasti zdravotníctva ako ošetrovateľky. Keďže som prišla do Kamerunu po dvoch mesiacoch intenzívneho štúdia francúzštiny, bolo potrebné, aby som v štúdiu pokračovala v Kamerune. V júni som ukončila kurz francúzštiny a ďalej budem pokračovať v samo štúdiu. Počas uplynulého roka som pracovala v Cirkevnej materskej škole sv. Jána Bosca v Bertoua. Prvé tri mesiace som tam bola prítomná ako pozorovateľ, neskôr som pomáhala s účtovaním, pripravovala som dekorácie a didaktický materiál pre učiteľky. Od septembra by som mala ísť do komunity v Ndjangane, ktorá je na vidieku. Tam by som mala získať ďalšie skúsenosti. Myslím, že naša prítomnosť na misiách mimo Európy môže byť pre nás veľkým obohatením, pretože je to úplne nová skúsenosť s inými zvykmi, tradíciami, pohľadom na život. Hovorím o misijnej skúsenosti, aj keď praktický kresťanský život tu funguje ako u nás v Európe. Miestna cirkev ponúka svojim veriacim pravidelný prístup k sviatostiam, ku katechéze, duchovnému doprevádzaniu… Napriek tomu je tu prítomnosť zasvätených osôb veľmi dôležitá, pretože v Kamerunčanoch je silne zakorenená pôvodná tradícia a povzbudzovať ich k prijatiu kresťanských zvykov praktizovaných v každodennom živote je pomerne ťažké. Malá aktivita a angažovanosť, slabá vytrvalosť a sklon k podvádzaniu (klamstvu) sú kvality, ktoré sťažujú prácu a pôsobenie medzi veriacimi. Ak by som mala niečo povedať o medzikongregačnej spolupráci, myslím, že je to zatiaľ o obojstrannom zoznamovaní sa. V komunite nás je šesť: štyri Kamerunčanky, jedna Brazílčanka a ja. Zvykáme si na seba v každodennom komunitnom živote. Tak ako ja na iné zvyky, kultúru, pohľad na život, tak aj sestry sú konfrontované...

Pár dní u sestier

V košickej komunite sme začiatok prázdnin prežili spolu s deťmi našich príbuzných. Zavítalo k nám 20 detí z rôznych kútov Slovenska. Program sa niesol v duchu tajomstiev sv. ruženca. Každý deň sme si priblížili jednu z jeho častí. Na priblíženie a lepšie pochopenie ružencových tajomstiev boli nasmerované aj duchovné impulzy či aktivity, ktoré sme spolu podnikli. Denne sme „putovali“ vždy do iného kostola na svätú omšu. Cez tajomstvá ruženca, ktorý je nám dominikánom taký blízky, sme si priblížili život Ježiša a Panny Márie. Súčasťou napr. bolestného ruženca bola výroba vlastného symbolického kríža, ktorý sme niesli na Košickú kalváriu. Tieto kríže sme potom nechávali pri jednotlivých zastaveniach Krížovej cesty na znak odovzdania našich ťažkostí a problémov Bohu, ktorý je zdrojom posily v každom utrpení. V rámci putovania sme navštívili aj naše spolusestry v Bačkove, s ktorými sme strávili jedno slnečné odpoludnie. V tamojšej komunite sme našli nielen otvorené dvere, ale aj srdcia. K príjemnej atmosfére prispeli aj susedia, ktorí prišli medzi nás a s ktorými sme prežili pekné chvíle pri rozhovoroch, spoločenských a športových hrách, ako aj chutné občerstvenie z kuchyne sestier....

Posledné dni XII. generálnej kapituly a jej ukončenie

Pred vstupom do záverečných prác si sestry dopriali deň oddychu, ktorý strávili v nádhernom prostredí Ľubovnianskeho hradu a skanzenu. Posledné dni slávenia generálnej kapituly sa niesli v atmosfére definovania cieľov pre tvorbu kongregačného plánu na obdobie rokov 2014-2020. Mimoriadnym okamihom bolo slávnostné schvaľovanie záverečných dokumentov, ktoré sú vyjadrením námahy rozpoznať potreby dnešnej doby a odpovedať na ne v duchu novej evanjelizácie. Záverečnou sv. omšou, ktorú celebroval provinciál dominikánov br. Reginald Slavkovský OP, sestry ukončili XII. generálnu kapitulu. Do svojich komunít sa rozchádzali so slovami jeho príhovoru: „Keď sa v našom rozhodovaní otvárame Bohu, naša modlitba nie je ani tak pohľadom na Boha, ako skôr otvorenosťou pre milosť, aby sme sa mohli pozerať na svet Božími očami, zhovievavým pohľadom, akým vidí svet...