Kázanie zo Žltého domu: Božia odpoveď

Od začiatku pôstu ubehli takmer dva týždne. A my všetci začíname pociťovať prvé účinky púšte. Sme vyčerpaní, smädní, zažili sme prvé zlyhania v našich predsavzatiach, pociťujeme sklamanie a pocit márnosti. Môže človek vôbec premôcť samého seba a zvíťaziť nad svojimi slabosťami?

Možno sa po dvoch týždňoch pôstu cítime trochu ako Izraeliti na púšti. Boh sa nám zrazu zdá ďaleko a tak opäť tancujeme okolo zlatých teliat nášho života. Keď Mojžiš čelí biede ľudu, ktorého je súčasťou, uteká k Bohu a prosí ho, aby sprevádzal Izraelitov, potrebuje cítiť, že „našiel milosť v Božích očiach“. Nakoniec prosí Boha, aby smel vidieť jeho slávu a Boh mu sľubuje, že prejde okolo neho s celou svojou krásou, ale „ty uvidíš môj chrbát, ale moju tvár vidieť nemožno.“ (por. Ex 33, 12-23) Boh odpúšťa Izraelitom ich zlyhania a zahaľuje ich svojou krásou a dobrotou.

Podobnú situáciu zažívajú aj Peter, Jakub a Ján. Peter, vydesený a nechápavý dohovára Ježišovi a ten mu adresuje tvrdé slová: „nemáš zmysel pre Božie veci, ale len pre ľudské!“ (por. Mt 16, 23) No o niekoľko dní ho volá zo sebou na vrch aj s Jakubom a Jánom a dáva im to, čo bolo Mojžišovi odopreté. „Tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo.“ (por. Mt 17, 2) Ježiš na Petrovu ľudskú slabosť odpovedá žiarou svojej tváre. Náš Boh vie, že sme vyčerpaní. Vie, koľko zlatých teliat sme sa snažili schovať a nechceli sa ich vzdať. Vie, že často nemáme zmysel pre Božie veci. A preto nás volá do svojej prítomnosti. A uprostred našich zlatých teliat a premárnených záväzkov hovorí: „Ty si moja milovaná dcéra. Ty si môj milovaný syn. Stále v tebe mám zaľúbenie. Neboj sa!“ (por. Mt 17, 5-7)

A nakoniec sa z vrchu musíme vrátiť späť do každodennej drsnej reality púšte. Ale nejdeme sami, ide s nami Boh milosrdenstva, Otec všetkej útechy.

sr. Giorgia Gallusová OP