Currently Browsing: Zo sveta OP

Putovali, slávili a vrátili sa „bohatšie“

Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je na nebesiach. (Mt 5,16) Tieto evanjeliové slová vypovedané pápežom Františkom, podobne ako i slová o potrebe zdravého učenia, prirovnaného ku kvalitnej soli, ohlasovaného ľuďom uprostred súčasného „karnevalu“ sveta, si vypočulo a do srdca s úctou vložilo dvadsaťšesť sestier z Kongregácie sestier dominikánok bl. Imeldy. Sestry sa v dňoch 19. – 23. 1. 2017 zúčastnili púte na záver dominikánskeho JUBILEA v Ríme. Vyvrcholením púte bolo slávenie sv. omše na záver Jubilejného roka s pápežom Františkom, v Bazilike San Giovanni in Laterano. Okrem tejto udalosti cieľom púte bola i návšteva ďalších rímskych dominikánskych centier. Najprv to bola Bazilika Santa Maria sopra Minerva, ktorú spravujú bratia dominikáni. V predvečer ukončenia Jubilea v prítomnosti bratov, sestier i dominikánskych laikov z rôznych kútov sveta sa tu uskutočnila slávnostná vigília. Pri relikviách sv. Kataríny Sienskej a hrobe bl. Fra Angelika pútnici ďakovali i prosili o milosti, o ktorých vie Boh a ktoré najviac potrebujú. V Bazilike Santa Sabina, ktorá bola svedkom Dominikovho zápasu, sĺz i citlivej starostlivosti o duše hriešnikov, dominikánky mohli rozpoznať kláštor starý, ale i duchom nový. Kláštor dýchajúci sviežosťou, kde sa snúbi bohatstvo charizmy kázania s múdrosťou rozlišovania. Na týchto miestach históriu kláštora i baziliky sestrám priblížil ich rodák, páter Viliam Dóci OP. Výstižný dejinný exkurz svedčil o jeho odbornosti v službe riaditeľa Historického inštitútu Rehole kazateľov a voviedol ich k začiatkom pôsobenia dominikánov v centre západného kresťanstva. „Vypočuté fakty a videné konkrétne miesta kde žil sv. Dominik, sa pre mnohé z nás stali i našim bohatstvom srdca. Akosi vo vnútri sme cítili, že sme doma“ vyjadrila svoju skúsenosť jedna z účastníčok. Veľkosť Božieho záujmu o rehoľu mali možnosť okúsiť slovenské pútničky aj v kláštore dominikánskych mníšok na Monte Mario v Ríme. Sestra Alberta Vaľková OP opísala túto skúsenosť nasledovne: „Svätá omša v kláštornom kostole i mimoriadne sprístupnené niektoré časti klauzúry, zavŕšili moje očakávania i samotné putovanie. Duchovné dobro životov našich rehoľných svätcov, prítomných v mnohých relikviároch v priestoroch klauzúry, ustavične činných v príhovoroch svedčia o tom, kde sa v skutočnosti tvoria dejiny sveta. Toho sveta a spoločnosti, o ktorej hovoril v svojej homílii i pápež František. Sveta, ktorý je oproti Dominikovej dobe mnohonásobne rozvinutý, globalizovaný, ale taktiež s nástrahami. Tvárou v tvár, oproti tomuto „karnevalu“ stojí  Ježišov scenár: aby velebili vášho Otca v nebesiach“. Táto autentická oslava sa má podľa slov pápeža uskutočniť vďaka dobrým skutkom tých, ktorí sa stávajú Ježišovými učeníkmi a spolu s ním sú kvalitnou soľou a svetlom. Prosme teda spoločne, aby sme sa nestratili v prostredí tohto „karnevalu“. Aby sme pocítili chuť zdravého učenia, chuť evanjeliovej radosti a vďaka vykonaným dobrým skutkom sme sa stali „soľou a svetlom“ pre tých, ku ktorým sme v našich životoch poslané teraz i v budúcnosti.“ « ‹ 1 z 2 ›...

Obnovení v identite kazateľov

Príprava na jubileum založenia Rehole kazateľov začala už v roku 2007. V dňoch 16. – 21. januára 2017 vyvrcholilo slávenie samotného jubilea kongresom o poslaní rehole ohlasovať evanjelium. Dominikáni, laickí dominikáni a dominikánky z celého sveta sa v hojnom počte (okolo 600 účastníkov) stretli na Pápežskej univerzite sv. Tomáša Akvinského – Angelicum v Ríme. Medzi tri veľké tematické okruhy prednášok, práce v skupinách a panelovej diskusie boli zaradené: ľudskosť, kázanie a služba. V dobe „nejasnej budúcnosti“ sa dominikánski bratia a sestry nezaoberali svojimi problémami, ba ani problémom kresťanstva, ale problémom (bez)nádeje človeka a jeho spásy. Dávali dôraz na kázanie, ktoré začína už v momente kontemplatívneho načúvania alebo čítania v „knihe človeka“ a ktoré má byť úzko spojené s humanizáciou. Program kongresu dal „slovo“ nielen bratom a sestrám z rôznych kontinentov, ale z rôznych oblastí kázania: zazneli podnety pre rozšírenie horizontov v oblasti intelektuálneho poznania, svedectvá z oblasti výchovy, medzináboženského dialógu, Iustitia et Pax, sociálnej komunikácie, pastorácie vo väzení a iných. Tiež bol vyhradený priestor pre kázanie cez umenie. Obohatením kongresu boli koncerty, divadelné predstavenie, tanec a výtvarná expozícia na Santa Sabíne. Mnohí účastníci pri záverečnom prehodnotení vyzdvihli skúsenosť jednoty v rozličnosti. „Som vďačný, že som mohol počas týchto štyroch dní zažiť to, že zdieľame ten istý spoločný dom, ktorým je kázanie“, povedal v závere magister rehole fr. Bruno Cadoré OP. Rehoľa sa vo všetkých svojich vetvách „zjednotila“ aj počas liturgických slávností a modlitieb či už v kongresovej sále, v bazilike Santa Sabína, v rímskej synagóge alebo na vigílii v blízkosti hrobky sv. Kataríny Sienskej a v Lateránskej bazilike, keď sláveniu Eucharistie predsedal Svätý Otec...

Dominikánky z Iraku hodnotia rok 2015

7. január 2016 Milé sestry, bratia a priatelia, prajem vám všetko dobré v Novom roku a ďakujem vám za vašu stálu podporu a modlitby. Chcela by som sa s vami podeliť o niektoré najdôležitejšie udalosti z roku 2015. Vďaka požehnanému úsiliu ľudí, ktorí pri nás stoja sa v uplynulom roku udialo veľmi veľa. Okrem toho, že sestry pomáhali vysídleným ľuďom v táboroch, dokázali pripraviť okolo 400 detí k prvému svätému prijímaniu. Príprava prebiehala v desiatich skupinách v rôznych mestách a obciach regiónu Kurdistanu. Sme vďační Pánovi, že sme mohli otvoriť základnú školu. Konečne sa nám podarilo získať všetky potrebné povolenia od irackých a kurdských úradov. Biskup Wada (chaldejský biskup v Erbil) nám ponúkol budovu, ktorú katolícke organizácie postavili na pozemku arcidiecézy Erbil a vďaka Pápežským misijným dielam sme budovu mohli zariadiť. Máme okolo 460 žiakov, chlapcov a dievčat a všetci sú z vysídlených rodín. V škole pracuje sedem našich sestier dominikánok spolu s ostatnými učiteľmi a zamestnancami, ktorí sú tiež spomedzi vysídlených.  Štúdium na našej škole poskytujeme zadarmo. Príspevok na platy učiteľov a zamestnancov (asi 18.000 $ mesačne) je pre tento rok zabezpečený prostredníctvom Pápežských misijných diel.  Ľudia sú vďační za tento projekt a majú z neho radosť, pretože situácia na  iných školách je naozaj veľmi zlá. Kvôli veľkému počtu vysídlených ľudí sa na niektorých školách učia na tri smeny a počet žiakov v triede je aj viac ako 80. Tiež sa nám podarilo otvoriť ďalšiu materskú školu pre vysídlených ľudí, pretože záujem je veľký. Rodiny chcú, aby ich deti boli vychovávané sestrami dominikánkami. V materskej škole v Ankawa máme teraz  440 detí. Okrem toho sme otvorili materskú školu pre 50 detí v mestečku Aqra, kde žije 250 vysídlených ľudí. Materskú školu v Kasnazan navštevuje 130 detí. Tieto materské školy sú pre vysídlených ľudí zdarma. V škole aj v materských školách si sestry všimli, že správanie detí sa výrazne zlepšilo. Sú ochotnejšie počúvať ich učiteľov a učitelia ľahšie udržujú disciplínu. Školy majú detské i športové ihriská, kde sa deti môžu hrať a vybiť si svoju energiu. Ľudia však neustále čelia mnohým ťažkostiam. Súčasná situácie v Iraku je stále traumatizujúca. Minulý mesiac nás šokovala správa o smrti siedmych ľudí (rodičia so 7 ročným synom a 3 ročnou dcérkou a pani so 7 ročným synom a 13 ročnou dcérou), ktorí sa utopil v mori pri pokuse utiecť do Grécka. Všetci sú vyčerpaní fyzicky aj psychicky. Riešenie akoby neexistovalo. Ľudia riskujú svoje životy. Imigrácia narastá vo všetkých smeroch. Tesne pred koncom roka sa v rámci imigračného programu 167 ľudí presídlilo na Slovensko. A ďalší odchádzajú budúci mesiac. To samozrejme otriaslo dôverou ľudí v budúcnosť kresťanstva v Iraku. Odchádzajú aj ďalšie rodiny a to do susedných krajín ako napr. Libanon, Jordánsko, Turecko. Počas troch mesiacov...

Sr. Hanna z Iraku posiela vianočný list

„Oni kráľa vypočuli a odišli. A hľa; hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi…“ (Matúš 2,9) Milí priatelia a dobrodinci, život na Strednom východe a pohľad na to, čo sa deje okolo nás, nám spôsobuje ťažkosť uveriť tomu, že náš svet je pripravený privítať Pána. Vianočná hviezda nám svieti v našom druhom roku exilu, aby nám povedala aký podobný je náš svet dobe, v ktorej sa narodil Ježiš. Putujúci mudrci, ktorí stratili cestu sú stále tu, ale nie sú len traja – je ich tu tisíce. Herodes, ktorý chcel zabiť nevinné deti, je tiež stále tu, a tiež je ich veľa. Svätá rodina neustále uteká, aby si zachránila život a nasleduje ju mnoho ďalších rodín, ktoré migrujú zo všetkých smerov. Aj Ráchel neustále plače nad svojimi deťmi, ktoré jej boli vytrhnuté z náručia, a je sprevádzaná svojimi susedmi, ktorých smútok nás necháva nemých. Vždy je tu však vianočná hviezda, ktorá svieti, aby nám ukázala kde sa narodil Kráľ pokoja. Je to v tomto svete a v žiadnom inom svete sa Ježiš nenarodil, aby bol s nami a pre nás. Pán prichádza nečakane a to je náročné pre našu mentalitu a naše očakávania. Prichádza do nášho unaveného sveta, aj keď nie je na jeho príchod pripravený. Prichádza nám na pomoc v časoch slabosti, bolesti, násilia a temnoty, aby bol blízko pri nás. On je vždy tu, vedie blúdiaci ľud, sprevádza tých, ktorí utekajú a utiera slzy plačúcim matkám. Dôvera v Neho a v jeho mocnú prítomnosť medzi nami, nám umožňuje pokračovať na našej ceste s tými, ktorí zostávajú v Iraku, aj keď nemáme jasnú budúcnosť. Správy vôbec nie sú povzbudivé a ľudia nemajú viac síl premýšľať. Prosíme vás o vaše modlitby, nech Boh posilní našu vieru, dá nám svetlo a svoju múdrosť, aby sme napriek skutočnosti dokázali rozpoznať všetky ťažkosti a tlaky v ktorých žijeme. Koľko svetla a odvahy potrebujeme! Pri tejto požehnanej príležitosti a s dôverou, že Pánovo slovo zvíťazí, posielam moje pozdravy všetkým sestrám, bratom, priateľom, dobrodincom a organizáciám, ktoré nás sprevádzajú počas našej temnej noci. Ďakujem vám za to, že ste hviezdou, ktorá nám ukazuje Božiu láskavú starostlivosť. Veríme, že jeho svetlo pretrhne tmu a On zostúpi k nám. Ó príď, Pane Ježišu. Si naša radosť, náš pokoj, a náš život. Sr. Mária Hanna OP December...

Smutné výročie pre kresťanov v severnom Iraku

22. júl 2015 Drahí bratia, sestry a priatelia, blížime sa k prvému výročiu nášho vysídlenia a pozeráme sa späť, aby sme si oživili posledných 12 mesiacov. Pokúšame sa o to, aby sme si pripomenuli to, čo Pán urobil pre nás a ako nás sprevádzal počas noci 6. augusta 2014, keď bol vysídlený spolu so svojim ľudom. Táto spomienka nás núti modliť sa k Pánovi, aby sme mali svetlo a pochopili jeho vôľu pre naše životy počas tejto krízy. Týmto by sme sa radi s vami podelili o našu víziu, naše nádeje, a tiež naše obavy. Je to tiež príležitosť poďakovať sa vám za to, že ste boli s nami, sprevádzali ste nás a dodávali ste nám odvahu pokračovať na našej ceste. Keď si spomíname na minulý august, prichádzajú nám na myseľ slová Žalmu 124, 2-3: „Keby sa nás Pán nebol ujal, keď ľudia povstali proti nám, vari by nás boli živých prehltli, keď blčala ich zúrivosť proti nám“. Bola to naozaj temná noc, keď sme odchádzali, nevediac čo si vziať so sebou, alebo čo zanechať. Kresťania boli všade na cestách a nevedeli ktorým smerom sa majú uberať. Temnota ISIS obklopovala všetko a my sme nechápali čo sa deje. Keď sme nakoniec dorazili do Kurdistanu, mnoho ľudí bolo bez domova, na ulici: Boli ako ovce bez pastiera. Po niekoľkých dňoch v Erbil, sme si uvedomili, že naše mestá na pláňach Ninive zobralo ISIS a náš návrat sa stal vzdialeným a neistým snom. Naše zranenie bolo o to väčšie, že nielen ISIS nám spôsobilo naše straty a našu bolesť, ale aj naši nie kresťanský susedia, naši priatelia z okolitých dedín, ktorým sme slúžili, učili a liečili ich – aj oni nás zradili v časoch súženia a krízy. Nebolo to ľahké zmieriť sa s tým, že sme sa stali vysídlencami, takmer opustenými irackou aj kurdskou vládou, ktorých iniciatívy a konanie nebolo na takej úrovni ako by sme očakávali. Zodpovednosť za nás prevzala Cirkev. Snažila sa zhromaždiť a podporiť vysídlených ľudí, ktorí boli roztrúsení po celom regióne Kurdistanu. Ako komunita sme si uvedomili dramatickosť podmienok a začali sme uvažovať ako zmierniť krízu a pomáhať ľuďom so základnými potrebami. Naše projekty sme začali s prázdnymi rukami, ale s pomocou našich dominikánskych sestier a bratov, našich priateľov a rôznych organizácií, sme boli schopné poskytnúť vysídleným ľuďom potraviny aj iné veci. Rozdávali sme deky a matrace (pre 5000 rodín); mlieko, plienky, domáci riad, uteráky, mydlá a letné prikrývky (pre 10.000 rodín); obuv (pre 740 školákov); 5000 ventilátorov; 600 chladničiek a 400 chladičov na vodu. Aj keď niektoré z...

« Predchádzajúce články

Vytvorené s WordPress | Dizajn od Elegant Themes