Currently Browsing: Zamyslenia

Vernosť vo všednosti…

Často je „obdobie cez rok“ chápané ako obdobie, kedy sa nič mimoriadne neslávi. Žijeme svoje všedné dni tak, ako idú – jeden po druhom. Môže nás to zviesť k tomu, že budeme považovať obyčajné dni za menejcenné, nedôležité… Dni bez zvláštneho významu. Ale čo ak nás Boh túži stretnúť aj v celkom obyčajný utorok pri rannom pití kávy? A možno si chce dať s nami schôdzku v čase, keď dobiehame na autobus. Nie je vylúčené, že sa rozhodol prísť len tak, pri celkom obyčajnom opakovaní dennodenných rituálov. Hlboký zmysel obdobia cez rok je však v niečom inom ako v zážitku krásneho nečakaného okamihu, uprostred fádneho striedania dní a nocí. Veľký teológ Hans Urs von Balthasar hovorí: „Boh, ktorý bol tridsať rokov murárom a tesárom, si poradí aj s troskami mojej duše.“ V Ježišovom živote existoval určitý nepomer medzi časom obyčajnej práce a mimoriadnymi udalosťami, ktoré priťahovali zázrakmi. Tento nepomer pokračuje a môže sa zdať neúnosný. On, ktorý je Boh, pracuje dennodenne s troskami ľudskej duše bez toho, aby sa o tom písalo v novinách a vydávali veľké svedectvá. Pracuje v skrytosti. Trpezlivo, neúnavne, nebadane mení svet vzťahov a životy ľudí práve vo všednom dni....

Aby Nikodém „videl“ viac

Farizej Nikodém, popredný muž u Židov prišiel raz v noci k Ježišovi a povedal mu: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nik nemôže robiť také znamenia, aké ty robíš, ak nie je s ním Boh.“ (porov. Jn 3, 1-2) Je to maximum toho, čo môže povedať človek, ak eviduje činy, ktoré sa dejú rukami Rabbiho z Nazareta. V širšom zmysle môže Nikodém predstavovať ľudí, ktorí sa cítia byť istí vo svojom náboženskom poznaní. Zabúdajú však, že ich pravdy sú zahalené tmou noci. Božie slovo ich už „dnes“ pozýva vstúpiť do väčšieho svetla – mať silnejšiu skúsenosť s osobou Ježiša. Nie je nutné čakať na koniec časov. Predpokladá to však radikálnu zmenu, predpokladá to „narodenie z hora“ (porov. Jn 3,3). Tu je potrebné si uvedomiť, že nový spôsob bytia, naše znovuzrodenie, sa po krste uskutočňuje predovšetkým cez eucharistické slávenie. V ňom môžu byť dnešní Nikodémovia prostredníctvom Ducha Svätého uvedení do plnšieho zjavenia Krista a intímnejšieho spojenia s ním. Toto spojenie je pre cestu k Bohu a život sveta podstatné. V závere tretej časti fatimského tajomstva čítame: „Pod dvomi ramenami kríža stáli dvaja anjeli, každý držal v ruke krištáľovú nádobu, do ktorej zbieral krv mučeníkov a ňou kropili duše, čo sa blížili k Bohu.“ V komentári J. Ratzingera – pápeža Bedenedikta XVI. Kristova krv a krv mučeníkov sú vnímané spoločne. Text poukazuje na nádej, že utrpenie tých, ktorí sa spájajú s Kristovou obetou nie je márne, pretože ich život, sa stáva Eucharistiou, začlenením do tajomstva zrna, ktoré odumiera a stáva sa plodným. Zdá sa, že dnešná cirkev viac ako učiteľov potrebuje mystagógov, ktorí sa usilujú uviesť súčasných Nikodémov k pochopeniu prečo bola ustanovená Sviatosť Kristovho Tela a Krvi. Bola ustanovená ako „liek podľa miery nášho zranenia“ (sv. Ambróz) alebo ako „medicína mojej slabosti“ (Nicolas Cabásilas) na ceste z tmy do svetla, pretože nie je v ľudských silách dosiahnuť Božie kráľovstvo....

Vyberáme z blogu sr. Karoly

Sr. Karola OP sa zamýšľa nad eucharistickou prítomnosťou Krista v súčasnom svete. Viac sa môžete dočítať na jej blogu v Denníku Postoj: Božie telo: je Kristus len v...

Zázrak mladej dievčiny: dar pre spoločenstvo

Imelda Lambertini sa narodila v Bologni okolo roku 1320 a žila len dvanásť rokov. Z jej krátkeho života sa zachovalo veľmi málo historických svedectiev. A predsa ľudia na túto mladučkú Talianku počas siedmych storočí nezabudli a od roku 1826 si ju uctievajú ako blahoslavenú. Jej meno nepadlo do zabudnutia hlavne kvôli jej smrti. U mučeníkov by to bolo bežnejšie, ona však mučeníčka nebola. Jej záhadná smrť vyvolávala obdiv už u sestier dominikánok z Valdipietra, ktoré si chceli uctiť telo mladej novicky. Umiestnili ho do mramorovej hrobky, ozdobenej štyrmi stĺpmi, ktorá sa nachádzala vo výklenku blízko vstupnej brány kostola, na rohu ich kláštora. Nápis v jazyku ľudí vysvetľoval: „Zázrak mladej dievčiny, ktorý sa stal v kláštore sv. Magdalény v Bologni v roku 1333. Priezvisko, ktoré nosila sestra Imelda, bolo Lambertini. Bola veľmi mladá a nemala vek pre prijímanie (Eucharistie). Keď stála pred oltárom, zostúpila k nej svätá Hostia z neba, ktorú potom prijala z ruky kňaza a hneď vydýchla v prítomnosti mnohých sestier a ďalších osôb a bola pochovaná v tejto hrobke.“ Rehoľnice tak mali pri vchádzaní a vychádzaní z kostola stále na očiach nezvyčajnosť smrti Imeldy Lambertini, ktorá žila v ich kláštore ako novicka. Podľa dobových zvyklostí výchova dievčat z vyššej vrstvy bola už od skorého veku zverená rehoľným sestrám. Išlo o kompletnú ľudskú a kresťanskú výchovu. Pre Imeldu bol vybraný dominikánsky kláštor vo Valdipietre, ktorý sa nachádzal hneď za bránami mesta Bologne. V tomto prostredí jej pri dospievaní napomáhalo nielen ticho, modlitba a adorácia, ale aj priateľstvo sestier. Ako inak by si zamilovala ich spôsob života a stala sa ich novickou? Mladučká Imelda rástla v túžbe spoznať a stretnúť toho, kto napĺňal život sestier, s ktorými prežívala svoje všedné i sviatočné dni. Ježiš v Eucharistii ju priťahoval „lanami“ tak spoločného života, ako  aj tichej modlitby a najskrytejších túžob. Bola stravovaná túžbou prijať ho vo svätom prijímaní takako ho prijímali jej staršie sestry. Nie náhodou k nej Ježiš prišiel pod spôsobom chleba za prítomnosti mnohých. Bola poctená zázrakom vďaka spoločenstvu, v ktorom rástla a zázrak sa uchoval v pamäti Cirkvi vďaka tomu, že bola obklopená spoločenstvom. Dominikánky z Valdipietra sa rozhodli každoročne 12. mája sláviť spomienku na zázrak a nechali na pergamen veľkého martyrológia zaznamenať slová o smrti jednej z nich. Pod týmto zorným uhlom pohľadu je možné čítať aj ďalšie udalosti. O 250 rokov neskôr sa komunita dominikánok presťahovala a sestry túžili, aby im boli prinesené aj ostatky mladej spolusestry. Po odkrytí mramorovej hrobky sa ukázalo, že sa v nej nachádzajú aj kosti dospelých osôb. Tie sa hneď snažili za pomoci odborníkov oddeliť od kostí dvanásťročného dieťaťa, čo sa im úplne asi nepodarilo. Po francúzskej revolúcii a skonfiškovaní nového kláštora boli tieto pozostatky na istý čas pod ochranou markíza Malvezzi a neskôr...

Sv. Katarína Sienská, žena veľkých túžob

Sv. Katarína Sienská, žena veľkých túžob 29. apríl, sviatok Sv. Katarína Sienská žila v 14. storočí, v období poznačenom nepokojmi a rôznymi nábožensko-spoločenskými ťažkosťami. Narodila sa 25. marca 1347 v Siene a zomrela 29. apríla 1380 v Ríme. Už ako šesťročná prežila veľmi silnú duchovnú skúsenosť s Ježišom, ktorá jej umožnila preniknúť do tajomstva nekonečnej Božej lásky a rozhodujúcim spôsobom poznačila celý jej život. Na základe tejto skúsenosti Katarína premenila svoj život na neustále hľadanie a ohlasovanie Lásky, po ktorej vášnivo túžila a ktorú milovala. Počas dospievania sa často utiekala do samoty, aby sa modlila a konala pokánie, čím sa dostávala do neustálych konfliktov so svojou matkou. Silno priťahovaná dominikánskou spiritualitou už ako 16- ročná vstúpila medzi tzv. „mantelate“ – dominikánske laičky – a to aj napriek nesúhlasu svojich rodičov. Európa, v ktorej Katarína žila, bola veľmi podobná tej našej, poznačená násilím a neistotou z budúcnosti: pápež sa utiahol do Avignonu, čo rozdelilo Cirkev a spoločnosť, mestá trápil čierny mor, poklesla vitálnosť v Cirkvi, objavovala sa kríza náboženského života a strata zmyslu. Katarína sa nepoddala týmto ťažkostiam. Rozhodujúcim spôsobom vstúpila do živých ekleziálnych a spoločenských polemík svojej doby. Osobne alebo prostredníctvom listov sa obrátila na náboženské a politické autority a jasne im pripomenula ich chyby a kresťanské povinnosti. Neváhala vyzvať pápeža, aby nabral odvahu a vrátil sa do Ríma. Navštevovala väznice, chudobné mestské štvrte, nemocnice, kde hľadala opustených, trpiacich a zabudnutých ľudí. Horela túžbou priniesť každému Božiu lásku a Božie milosrdenstvo. Katarínino dielo Katarína po sebe zanechala bohaté dielo, ktoré nám umožňuje poznať jej učenie. Ide o jej spisy, ktoré sú známe pod názvom Listy, Dialóg a Modlitby. Katarínine Listy sú veľmi dôležitým literárnym a historickým materiálom. Adresovala ich skoro všetkým spoločenským vrstvám: dvom pápežom, panovníkom, ale aj jednoduchým remeselníkom či členom svojej rodiny. Jej zbierka obsahuje aktuálne 381 listov. No nie je vylúčené, že v knižniciach starých konventov sa môžu nachádzať ďalšie jej listy. Dialóg je spisom, vďaka ktorému bola v roku 1970 vyhlásená, ako prvá žena v dejinách, za učiteľku Cirkvi. Ide o výmenu otázok a odpovedí medzi Katarínou a tajomným Božím hlasom, ktorý v hĺbke jej duše odpovedá na otázky týkajúce sa najdôležitejších problémov ľudstva. Katarína toto dielo diktovala svojim asistentom na základe výnimočného zjavenia, ktoré mala dva roky pred smrťou. Modlitby, ktoré sa nám zachovali, nediktovala, ale keďže mala zvyk modliť sa nahlas, jej učeníci zapisovali to, čo hovorila. Zbierka, ktorú máme k dispozícii, obsahuje 26 modlitieb, no v skutočnosti ich bolo omnoho viac. Katarína a hľadanie pravdy Čím môže Katarína Sienská osloviť súčasného človeka? Aký význam má jej učenie v dnešnej dobe? Katarína bola ženou veľkých túžob. Túžila po poznaní pravdy. Často si kládla otázku o vlastnej identite: „Kto som?“ Táto otázka znepokojuje aj mnohých...

Nasledujúce články »

Vytvorené s WordPress | Dizajn od Elegant Themes