Currently Browsing: Zamyslenia

Svadba v noci

V čase, keď Ježiš rozprával podobenstvo o múdrych a nemúdrych pannách (Mt 25,1-13) sa svadba zvyčajne odohrávala v noci. Preto boli svadobné družičky vystrojené lampou. Ich úlohou bolo odprevadiť ženícha na slávnosť. Svätá omša je anticipáciou svadby – je tam noc, sú tam družičky s lampami, je tam ženích. K noci patrí spánok. Spia múdre aj nemúdre panny. Na spánku nie je nič zlé. Pamätám si, ako som (keď som bola ešte malé dieťa) vynašla jedinečný spôsob ako prežiť dlhé a nudné omše, ktorým som nerozumela: naučila som sa spať v blízkosti svojej modliacej sa mamy. Na tom nie je nič zlé. Sme často ako deti – viac nerozumieme ako rozumieme priepastným tajomstvám, ktoré sú sprítomnené počas tejto svadobnej noci. Znaky zahaľujú skutočnosť. Pravda je skrytá, je ponorená do tajomstva. Vystúpila z tieňa, ale ešte neprišiel čas, aby sme kontemplovali jej nádheru v jasnom svetle. Je to noc človeka, ktorý ochorel a jeho diagnózou je Alzheimer. Sedí vedľa svojej milovanej manželky: vidí ju, ale nepozná. Slávime tú najkrajšiu lásku, ktorú nám Boh prejavil v milovanom Synovi, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, ale tvárime sa neprítomne – akoby sa nás to vôbec netýkalo. Akoby išlo o niekoho tretieho, nie o nás. Všetky panny však budú zobudené o polnoci. Ich neprítomnosť sa premení na prítomnosť pre Ženícha, ktorý prichádza. Prah noci prekročia však len tie, ktoré sú pripravené. Len ony odprevadia Ženícha do svadobnej siene, ostatné zostanú za zatvorenými dverami. Čo znamená byť a nebyť pripravený na príchod Ženícha objasňujú slová sv. otca Františka: „Lampa je symbol viery, ktorá osvetľuje náš život. A olej je láska, ktorá vyživuje svetlo viery, robí ho plodným a vierohodným. Predpoklad, aby sme boli pripravení na stretnutie s Pánom nie je len viera, ale kresťanský život bohatý na lásku k blížnemu.“ (Anjel Pána 12.11.2017) Akú úlohu zohráva naše chodenie do kostola v príprave na večnú svadobnú hostinu? Mnohí tam prichádzajú s lampami a nevšímajú si, že olej sa im míňa. A ak si to niekto všimne, čo má urobiť? Kúpiť si ho u predavačov. Áno, olej je potrebné vždy nanovo získať. Olej nás ale niečo stojí. Ak máme lásku, je to preto, že sme boli milovaní ako prví a táto láska Boha niečo stála. Stála ho život jeho milovaného Syna. Ak prejavujeme súcit, konáme skutky milosrdenstva, žijeme nové prikázanie, tak nás to tiež niečo stojí. Nie je v tom žiadna mágia – povieš tie správne slová v pravom čase a máš olej – nie! Za olej sa platí každodenným bytím pre iných, zrkadlením Boha, ktorý sa stáva darom. Ak sa nestávame jemu podobnými v láske a v sebaobetovaní, míňa sa nám olej a hrozí nám, že premeškáme čas jeho príchodu. Hrozí nám, že budeme ako neužitočné...

Dominikánky slávia bl. Imeldu

Kongregácia sestier bl. Imeldy slávi v pondelok 11. mája sviatok svojej malej patrónky, ktorá sa nemohla dočkať, kedy už príjme svojho Ježiša v podobe chleba. Keď videla radosť sestier, ktoré ho už prijímali, bola nedočkavá stále viac. 11. máj 2020 pripadá na pondelok, deň po piatej nedeli vo veľkonočnom období, keď mnohí veriaci po viacmesačnej prestávke mohli konečne prijať svojho Pána ako chlieb života. Niektorí boli možno nedočkaví, iní nie. V dnešnom svete, viac ako kedykoľvek pred tým, je potrebné, aby svet videl radosť sestier, ktoré sa živia svojím Bohom, a v ktorých Duch Svätý prebúdza túžbu po jedinom a pravom Dobre nebeského pokrmu. Sr. Rajmunda Páleníková pri príležitosti sviatku bl. Imeldy pripomína svojím spolusestrám: „V príbehu emauzských učeníkov to bol Duch Svätý, ktorý v nich pôsobil, „rozohňoval“ ich srdcia, keď Ježiš s nimi hovoril, a dával im silu ísť a svedčiť. Títo dvaja učeníci ho najskôr nepoznali. Takto je to často s nami. Hľadíme na Ježiša, no nevidíme ho. Hľadáme ho, no nemôžeme ho nájsť. Načúvame jeho slovám, no nepočujeme ich. Učeníkom sa otvorili oči a spoznali vzkrieseného Krista až pri „lámaní chleba“. V tej chvíli ich naplnila taká veľká radosť, že boli odhodlaní vrátiť sa ešte v ten istý deň do Jeruzalema, aby rozpovedali ostatným, čo sa im prihodilo. Aj nám chce Ježiš skrze Ducha Svätého dať všetko to, čo dal svojim učeníkom. Aj pre nás je potrebné, aby Sväté písmo a Eucharistia boli hlavnými prameňmi stretnutia so vzkrieseným Kristom, ktorý vytvára spoločenstvo medzi nami, a posiela nás vyjsť a ohlasovať...

Sv. Katarína Sienská: Túžiť po pokrme anjelov

V Dialógu sv. Kataríny Sienskej čítame: „Milovaná dcéra, maj na zreteli to, v akom vznešenom postavení je duša vtedy, keď prijíma tento chlieb života a pokrm anjelov tak, ako prijímať má. Po prijatí tejto sviatosti duša je vo mne a ja som v nej. Tak ako je ryba v mori a more v rybe, tak som ja v duši a duša vo mne, v mori pokoja. V takejto duši prebýva milosť. “ V tomto krátkom úryvku nájdeme jednu podstatnú a dôležitú skutočnosť, ktorú sv. Katarína učí o Eucharistii. Je to žena Eucharistie a preto za jej učením stojí ona sama – jej životná skúsenosť. Katarína je presvedčená, že: „ani diabol ani nijaký tvor vám nemôže vziať milosť ani vám zabrániť, žeby ste neprišli k svojmu cieľu: vidieť a požívať Boha.“  (List 36) Eucharistia nám anticipuje cieľ, pre ktorý sme boli stvorení a od ktorého (ak nechceme a sme posilnení milosťou) nás nemôže nikto a nič odviesť. Tento cieľ spočíva  v blaženom videní a v požívaní radosti z Boha, v ktorom anjeli nachádzajú svoj pokrm. Túžiť po anjelskom chlebe znamená túžiť po Bohu, ako po jedinom pokrme, ktorý môže nasýtiť dušu. Eucharistickú obživu môžeme nazvať pokrmom anjelov, pretože robí dušu podobnú anjelom, ktorí kontemplujú, milujú a radujú sa z Boha v jeho podstate. A to nie je až také jednoduché ako sa na prvý pohľad zdá. Nikdy by sme nemohli chlieb anjelov požívať, keby Boh sám netúžil deliť sa s ním: „Najdrahšia dcérenka v Kristovi, sladkom Ježišovi, ja, Katarína, slúžka a otrokyňa sluhov Ježiša Krista, píšem Ti v jeho vzácnej krvi s túžbou vidieť Ťa ako s chuťou požívaš pokrm anjelov: veď pre nič iné si nebola stvorená.“ Ale Ty sa ma spýtaš: „Aký je tento pokrm anjelov?“ Odpoviem Ti: „Je to túžba Boha, ktorá priťahuje k sebe túžbu duše, a stávajú sa jedným a tým istým.“ (List 26) V liste novicom rehole Svätej Márie z Olivovej hory (List 36) sv. Katarína pripomína, že pri slávení poslednej večere vyjadril náš Pán túto veľkú túžbu slovami: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť.“ Na inom mieste svätá zo Sieny spomína: „Spomínam si, že sa sladký a dobrý Ježiš ukázal svojej služobnici. Keď v ňom videla kríž túžby a kríž tela, spýtala sa: „Môj sladký Pane, čo Ti spôsobilo väčšiu bolesť – telesné utrpenie alebo utrpenie túžby? Odpovedal jej dobrotivo a milo: „Dcérenka moja, nepochybuj, že ťa v tomto presvedčím: ako sa môže porovnávať vec, ktorá je konečná s nekonečnou? Mysli na to, že moje telesné utrpenie sa skončilo, ale svätá túžba sa neskončí nikdy. (…) Ak by som...

Môžeme žiť z Eucharistie bez slávenia Eucharistie?

Veľké množstvo kresťanov je možno zmierených s tým, že sa stali divákmi pred televíznou obrazovkou, v ktorej pravidelne vysielajú priame prenosy svätej omše. V čase nevítanej pandémie to bude pre mnohých jediný spôsob ako môžu mať počas štvrtka vo Veľkom týždni účasť na slávení ustanovenia Eucharistie. Ale čo ak sa niekto neuspokojí s touto „náhradou“ televízneho prenosu? Čo ak niekde v hĺbke svojej duše tuší, že Kristus túžil po niečom viac, keď slávil svoju prvú „omšu“? Štúdiom a meditáciou Svätého písma objavujeme úžasnú pravdu: eucharistická skutočnosť a konkrétna každodennosť veriaceho sú v úzkom prepojení. Samotná udalosť poslednej večere je nám sprostredkovaná v dvoch základných podaniach. Poznáme „liturgickú“ tradíciu a tradíciu „poslednej vôle“ alebo „posledného testamentu“. V tej prvej tradícii evanjelisti Marek a Matúš a tiež apoštol Pavol viac zohľadňujú liturgický charakter „Pánovej večere“ alebo „Lámania chleba“. Ustanovenie sviatosti Eucharistie je v týchto knihách vyrozprávané ako udalosť, ktorá sa stala, keď Ježiš večeral s dvanástimi na sklonku svojho života. (Mk 14, 17-25; Mt 26, 20-29; 1Kor 11,23-26) Tá druhá tradícia je viac existenciálna a zameriava sa na testament Ježiša pred jeho smrťou. Ide o eucharistické texty evanjelistu Lukáša, ktoré sú súčasťou Ježišových slov svojím učeníkom, (Lk 22,14-38) a Ježišovu rozlúčkovú reč v evanjeliu sv. Jána (Jn 13-16). V evanjeliu sv. Lukáša má odovzdanie Ježišovho „testamentu“ podobný priebeh ako to bolo v prípade patriarchov:  príprava hostiny a pozvanie hostí, ohlásenie svojej blízkej smrti, prehlásenie ako sa majú správať jeho nasledovníci a prísľub odmeny za vernosť pri zachovávaní testamentu. Zdá sa, že v súčasnej situácii liturgického pôstu je viac aktuálna rovina existenciálneho prežívania odkazu poslednej večere. Sv. Lukáš kladie vrchol Ježišových slov pri ustanovení Eucharistie do pojmu nová zmluva (diatheke). Je dôležité uvedomiť si, že diatheke vychádza z koreňa slova, ktorého význam je „urobiť testament účinnou formou“. Nová zmluva je ustanovená v jeho krvi nielen preto, aby každý jednotlivec sa mohol zjednotiť s jeho Telom,  ale v jednote s Ním sú všetci povolaní tvoriť skutočnú komunitu. Označenie zradcu tesne po vyslovení slov ustanovenia je u Lukáša originálne. Evanjelisti Marek a Matúš vložili túto stať ešte pred požívanie eucharistického pokrmu. Prečo? Lebo ak mohol plánovať zradu ten, kto s ním stoloval, tak aj my všetci sme toho schopní. Napriek tomu, že s ním stolujeme, môžeme odmietať Boží plán so svetom a zrádzať toho, kto nás miluje pre nás nepochopiteľnou láskou. Spor učeníkov o prvenstvo nemá zdanlivo nič spoločné s eucharistickým slávením. V Lukášovom evanjeliu je však tento spor súčasťou posledného večera, ktorý strávil Ježiš v kruhu svojich najbližších. Tento spor je v priamom rozpore s plnením poslednej Ježišovej vôle. Učeníci, zjednotení okolo Pánovho stola, začínajú svojou hádkou narúšať novú jednotu, ktorá sa zrodila ich účasťou na jednom tele a krvi svojho Učiteľa. Tým, že sa škriepili o prvenstvo, odporovali Ježišovi, ktorý ich túži celkom...

Dovolíme milosti, aby nás stretla?

„Nerozumiem tajomstvu milosti – iba tomu, že sa s nami stretáva tam, kde sme, a nenechá nás tam, kde nás nájde.“ (Annie Lamott) Predpokladám, že rovnako ako ja, keď sa každé ráno prebudíte, premýšľate koľko ďalších ľudí podľahlo pandémii koronavírusu; o koľko dlhšie budeme v karanténe; kedy sa budeme môcť vrátiť do nášho „bežného“ programu; kedy veda vynájde liek? Okolo nás je toľko neistoty a nešťastia. Prinajmenšom, je šokujúce a zdá sa, že to jednoducho nedokážeme všetko pochopiť. A predsa nás niečo takmer nebadané postrkuje, aby sme sa pozreli hlbšie; aby sme si boli vedomí nespočetných jednoduchých, ako aj mimoriadnych, skutkov láskavosti, ktoré tak ohromujúco svedčia o našej súdržnosti v ľudskej rodine; aby sme si uvedomovali dar stvorenia a prírody, keď na severnej pologuli pomaly vstupujeme do ďalšej jari; aby sme si viac uvedomovali našu potrebu jeden druhého a Boha. Toto obdobie nezvaného ticha a temnoty sa nám môže zdať ohlušujúce a neproduktívne. Avšak je to vždy v tichu…, v tme .., kedy sa veci rodia, rastú a dozrievajú. Slová múdrosti na začiatku tohto listu pochádzajú od americkej autorky Annie Lamott. Sú pre mňa zdrojom inšpirácie, a preto by som sa chcela s vami o ne podeliť v nádeji, že by nám mohli pomôcť a viesť nás v tomto ťažkom období. Hovorí: „Nerozumiem tajomstvu milosti – iba tomu, že sa s nami stretáva tam, kde sme, a nenechá nás tam, kde nás nájde.“ Nikto z nás úplne nechápe, čo sa práve teraz deje. Hľadáme odpovede, a odvažujem sa povedať, že dokonca hľadáme akési znamenie Božej prítomnosti. Otázka pre nás je však veľmi jednoduchá: nakloníme sa k tomu, čo je, a dovolíme milosti, aby nás stretla? Z listu Margaret Mayce, OP, ktorá je koordinátorka Medzinárodnej Konfederácia sestier dominikánok...

« Predchádzajúce články

Vytvorené s WordPress | Dizajn od Elegant Themes