Currently Browsing: Zamyslenia

Nebo je otvorené a má srdce

Potom, okolo polnoci, práve keď som sa začal tešiť na zaslúžený odpočinok, priateľ sa ma opýtal na pravosť nanebovzatia Panny Márie. Ja som vedel na čo naráža – že v Písme o ňom nie je nijaký dôkaz. Bol som unavený a namrzený, že vyťahuje Nanebovzatie v takú neskorú nočnú hodinu.. Ale nebol som ani pripravený. Odpovedal som: „Nuž, pozri sa na dvanástu kapitolu Zjavenia a tam ju máš, telo a duša v nebi.“  „To je síce pekné Scott“ reagoval, „ale povedz mi, kto tomu veril pred šiestym storočím.“ Odvetil som, že Cirkev si počas celých dejín nikdy neuctievala Máriin hrob ako posledné miesto jej odpočinku. Tento úryvok z knihy Kto si, Mária?, ktorej autorom je konvertita a kresťanský teológ Scott Hahn, opisuje dialóg autora s priateľom – bývalým profesorom protestantského seminára. Záver dialógu má otvorený charakter a môže  inšpirovať čitateľa viac sa zaujímať o udalosť, v ktorej bola Mária vzatá s telom i dušou do neba. Liturgické slávenie tohto sviatku sa môže  stať pre nás výzvou skúmať jednak vývoj tohto dogmatického faktu, ale hlavne výzvou zamyslieť sa nad skutočnosťou, že v nebi, pri Bohu je miesto i pre telo. Aj keď novozákonné texty sa priamo nezmieňujú o Máriinej smrti a  jej nanebovzatí,  predsa  hovoria o možnostiach vzkriesenia ľudských tiel (1Kor 15,22-23, 54-57). Dokonca niektorí znalci Matúšovho evanjeliového textu hovoria o otvorených hroboch a o mnohých telách zosnulých svätých (Mt 27,52-53). V  súvislostiach novozákonných výpovedí o oslávených telách, môžeme zazrieť telesné oslávenie i u niektorých starozákonných osobností. Mimoriadnu priazeň Boha požívali napr. Henoch (Gn 5,24), či prorok Eliáš (2Krľ 2,11). Napokon novozákonní teológovia často rozpoznávajú v kľúčových udalostiach Máriinho života smerovanie života Panny do plnej slávy v nebi. Pozdrav anjela pri Zvestovaní (Lk 1,28) honoruje Máriu ako milostiplnú, Nepoškvrnenú Pannu, ktorá je implicitne vyňatá z následkov dedičného hriechu. Nanebovzatie Márie s telom a dušou dokonca niektorí učenci považujú za poslednú milosť, ktorou bola Matka Božia obdarená. V knihe Zjavenia sv. apoštola Jána v žene odetej slnkom (Zjv 12,1) viacerí exegéti rozpoznávajú oslávenú Matku Božiu (sv. Bernard), či Máriu ako obraz Cirkvi (J.H. Newman). Odlišné postoje v udalosti Nanebovzatia zastávajú i otcovia Tradície. Niektorí sa stotožňujú so skutočnosťou, že telo Márie, ktoré sa stalo príbytkom Boha, bolo spolu s dušou povýšené do slávy bez akéhokoľvek porušenia (Theoteknos z Livias, Ján Damaský). Iní zasa poukazujú na Máriinu telesnú smrť. Zastávajú presvedčenie o nutnosti Matkinej smrti podľa príkladu Syna, ktorého videla zomierať. Slávenie skutočnosti Nanebovzatia Panny Márie môžeme vidieť už v ranokresťanskej liturgii. V druhom storočí prvotné kresťanské spoločenstvá slávili dni, v ktorých sa mučeníci zrodili pre nebo. Podobne Sviatok Natale Sanctae Mariae, sláviaci  Máriino narodenie sa pre nebo, existuje v kresťanských komunitách už od tretieho storočia. Jeho pôvodom bola oslava Máriinho nekrvavého mučeníctva, ktoré bolo...

Slávnosť sv. Cyrila a Metoda

„Chváliť nám treba slávnych mužov našich otcov (…) O ich múdrosti rozprávajú národy a zhromaždený ľud ich ospevuje.“ (Sir 44, 1;15) Slávnosť sv. Cyrila a Metoda je predovšetkým oslavou Božieho milosrdenstva preukázaného našim predkom už pred dvanástimi storočiami. Z veľkej lásky Otca boli na naše územie poslaní vierozvestovia, aby ohlasovali radostnú zvesť o jeho Synovi Ježišovi Kristovi. Duch Svätý im dal veľkú múdrosť a oni dokázali hovoriť k otcom našich otcov zrozumiteľnou rečou. Naši predkovia ich posolstvo prijali, a to spôsobilo, že sa v našom prostredí celé storočia uchovala viera, ktorú praktizujeme a zachovávame aj dnes. Známa prosba „dedičstvo Otcov zachovaj nám Pane!“ sa pri príležitosti oslavy svätých Cyrila a Metoda opakuje často. Čo však znamená zachovať dedičstvo otcov? Je postačujúce každoročne usporiadať cyrilo-metodské oslavy a pripomenúť si, že sme niekedy dávno dostali vieru ako dar? Zachováme dedičstvo otcov tým, že z roka na rok tento dar viery oprášime, zaspomíname si na darcov a  znova ju neporušenú odložíme na ďalší rok do skladu? Má niekto z takejto viery, z takého dedičstva úžitok? Pri príležitosti dnešnej slávnosti sme pozvaní chcieť niečo viac ako len „uchovať“ poklad, ktorý nám priniesli solúnski svätci. Inak nám Ježiš povie to isté, ako povedal pán jednému zo sluhov: „Vezmite mu talent a dajte ho tomu, čo má desať talentov“ (Mt 25, 28). Išlo o sluhu, ktorý jeden jediný talent, ktorý dostal, najprv ukryl do zeme, aby ho potom neporušený vrátil. Náboženská úcta k našim otcom vo viere by sa mala prenášať z oficiálnej roviny štátnych a cirkevných slávností hlbšie do nášho vnútra – do srdca a mysle. V evanjeliu podľa sv. Matúša, ktoré sa číta v liturgii dnešnej slávnosti, Ježiš Kristus posiela svojich učeníkov, podobne ako boli poslaní sv. Cyril a Metod: „Choďte teda, učte všetky národy (…) a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ (porov. Mt 28, 19) Podstata tohto misijného rozkazu je podľa mňa v tom, že majú ísť a naučiť všetkých žiť vieru. Je to výzva pre každého jedného z nás. Dôležitý je život z viery, ktorý má neustále rásť. Život z viery sa musí rozvíjať, aby sme ho mohli odovzdať plnší, krajší, bohatší, zaujímavejší pre nové generácie, ktoré sa dnes neuspokoja len s niečím tradovaným. Mladých nepritiahneme tým, že si budeme vážiť svoju vieru a náboženstvo iba ako rodinnú tradičnú hodnotu. Bolo by to veľmi slabé, až pomýlené. V našom živote by malo byť niečo zo života prvých kresťanov, o ktorých sa hovorilo „Pozrite ako sa milujú“. V posledných dňoch som mala príležitosť byť nablízku osobe, ktorá ma veľmi oslovila, povzbudila, nadchla. Napriek tomu, že jej život vyhasínal kvôli nádoru v brušnej dutine, jej láska zo dňa na deň silnela. Bola to moja 66 ročná spolusestra, ktorá...

Ján sa bude volať (Lk 1,57 – 66)

Jána Krstiteľa, ktorý bol synom Zachariáša a Alžbety, sprevádzali neobyčajné udalosti. Už jeho narodenie nebolo normálnym javom, nakoľko jeho matka bola neplodná, čiže ľudsky neschopná dať život, čo tvorilo priestor pre Boží zásah a Božie dielo. Bude to Boh, ktorý zasiahne. Daruje im syna, ktorý bude významný a v dejinách ľudstva bude mať zvláštne poslanie. „Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi“ (Lk 1,59). Autor evanjelia zdôrazňuje Boží zásah, keď hovorí o narodení Jána Krstiteľa. Následne sa zmieňuje o mene, ktoré je dané dieťaťu. Krstiteľovi chceli dať meno Zachariáš podľa otca, ale meno Zachariáš mu nebolo dané. Prečo? Obradom obriezky chlapec sa stal súčasťou izraelského ľudu Zmluvy, čiže sa stal Izraelitom ako jeho otec Zachariáš. Autor textu sa však nezastavuje pri takej významnej udalosti, ako bola obriezka, ale pri mene, ktoré bolo dané tomuto Izraelitovi. Meno v hebrejskom jazyku nie je len zhlukom písmen, ale je veľmi významné, pretože predurčuje osobnosť a poslanie, ktoré má osoba uskutočniť. Meno Zachariáš (v hebrejčine Zachar) znamená rozpamätať sa, pamätať. Zachariáš teda znamená Pán sa rozpamätal, Pán pamätá na svoje prisľúbenia. Krstiteľovi teda chceli dať meno Zachariáš – Pán sa rozpamätal – práve pre pripomenutie toho, že Božie prisľúbenia sú stále živé a Pán je verný svojim prisľúbeniam. Ako je možné, že sa to preruší a Krstiteľ nebude pomenovaný Zachariáš? Čas, ktorý nastal, je začiatkom novej doby, keď sa skončil čas rozpamätania, čas prisľúbení, a pre ľudstvo nastal nový deň, keď sa proroctvá naplnili. Čas rozpamätania sa skončil a nastal čas videnia. Krstiteľ teda nemôže byť pomenovaný Zachariáš vo chvíli, keď sa stane členom Izraela, pretože nezaručuje kontinuitu tradície otcov, ako o tom uvažovali príbuzní, ktorí nemali zjavenie z neba ako Zachariáš. Zachariáš po anjelovom zjavení povie: „Johanan sa bude volať“ (porov. Lk 1,63). Ján teda znamená Pán je milostivý, Pán ukázal svoju dobrotu a láskavosť. Nie je tu nič na rozpamätanie, ale na videnie. Keď sa Zachariášovi rozviaže jazyk, bude chváliť Pána, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud. Skončil sa teda čas pamätania, pretože teraz uvidíme uskutočnenie toho, čo Pán prisľúbil prostredníctvom prorokov v určitej dobe, keď pamätal na svoju zmluvu… (porov. Lk 1, 72- 73). Zachariáš teda predstavuje Izrael, ktorý počas mnohých storočí držal živé prisľúbenia a istotu, že Boh ich splní, a teraz videl rozžiariť slnko vychádzajúce z výsosti, ktoré nás navštívi… (porov. Lk 1,78-79). „Všetkých susedov sa zmocnil strach a všade po judejských horách sa hovorilo medzi ľuďmi, čím len bude tento chlapec. A chlapec rástol a mocnel na duchu a...

Ježišovo milujúce Srdce očakáva našu odpoveď lásky…

V evanjeliu na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho nám evanjelista Matúš umožňuje nahliadnuť do hlbín Ježišovho Srdca (Mt 11, 25-30). Srdce Božieho Syna prekypuje zvelebovaním a vzdávaním vďaky Bohu Otcovi za zjavenie múdrosti maličkým – teda tým, ktorí nie sú múdri sami v sebe, ale sa nechávajú múdrosťou obdarovať. Ich otvorené srdcia sú dobrou pôdou pre Ježišove slová, ktoré v ich životoch prinášajú mnohonásobnú úrodu. Maličkí ostro kontrastujú s učenými farizejmi a zákonníkmi, ktorí zostávajú uväznení vo svojom obmedzenom poznaní a tvrdošijne si zatvárajú srdcia pred múdrosťou, ktorá ich v osobe Ježiša presahuje. Ježišovo Srdce sa tiež vyznačuje súcitnou pozornosťou k potrebám človeka. Ježiš volá k sebe všetkých, ktorí sa namáhajú a sú preťažení – unavení, smutní, zlomení, bez nádeje…, aby prišli k Nemu, odpočinuli si a nechali sa Ním posilniť. Ježiš – prameň života – pozýva teda aj nás, aby sme ku Jeho nohám zložili všetko, čo nás trápi, oberá o pokoj a berie nám nádej. Odpoveďou na toto Ježišovo pozvanie môže byť aj túžba duše vyjadrená slovami jednej anglickej piesne:  „Byť v Tvojej prítomnosti, sedieť pri Tvojich nohách, kde ma obklopuje Tvoja láska a sceľuje ma – to je moja túžba, ó Pane.“ (To be in your presence, to sit at your feet, where your love surrounds me and makes me coplete – this is my desire, o Lord.) Jedine Láska Ježišovho Srdca má moc „dať dokopy“ naše vnútro rozbité hriechom, slabosťami, ranami od druhých, či iným utrpením. Jedine Láska Boha Otca zjavená v Synovi nás môže očistiť, uzdraviť, priniesť útechu a novú silu. Ak sa oddáme tejto Láske, zrodí sa v nás nový život. Chaos zmení na poriadok, rozbúreným vlnám pochybností, strachu a beznádeje prikáže, aby utíchli a naše srdcia obdarí pokojom, ktorý nám tento svet dať nemôže. Ježiš nás v dnešný deň zvlášť pozýva k sebe, aby sme ticho spočinuli v Jeho milujúcej prítomnosti a nechali sa Ním obdarovať… Len tak potom budeme schopní byť Jeho autentickými svedkami a naša služba bratom a sestrám bude plodná. V nasledovnom verši (v. 29) nám Ježiš dáva za vzor kvality vlastné Jeho srdcu – Srdcu samotného Boha, ktoré je  tiché a pokorné. Už v knihe Proroka Izaiáša je Boží služobník opísaný ako ten, ktorý nebude kričať ani hlučne volať, nedá na ulici počuť svoj hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, podľa pravdy bude vynášať právo (porov. Iz 42, 2-3). Boh sa prihovára srdcu človeka v tichu. Len v tichu môže človek načúvať Jeho hlasu a zachytiť vnuknutia Ducha Svätého. Pokora Božieho Syna je zrejmá z mnohých udalostí Jeho pozemského života. Všimnime si aspoň niektoré: Boží Syn berie na seba krehkú ľudskú prirodzenosť. On – všemohúci Boh – sa stáva malým, bezbranným dieťaťom. Neskôr, pri poslednej večeri sa skláňa a umýva učeníkom nohy. On...

„…aby sme nezostali hladní…“

Počas jedného biblického večera, ktorý viedli pátri jezuiti z Milána, zaznela odvážna provokácia: „Predstavte si, že Svätý Otec slávi eucharistiu pod holým nebom na obrovskej lúke plnej ľudí. Zrazu sa zdvihne silný vietor, pre ktorý premenené hostie odletia. Ak by bol niekde ďaleko býk, ktorý by spolu s trávou zjedol aj hostiu, bol by podľa vás na svätom prijímaní? Podľa mňa áno. Tak ako mnohí kresťania, ktorí nevedia, čo robia.“ Ako môže dnešná slávnosť pomôcť bežnému kresťanovi, aby vedel čo robí, keď prijíma Telo Kristovo a pije Kristovu Krv? Mnohých dali rodičia pokrstiť a privádzali ich k pravidelnej účasti na svätej omši v nedeľu a prikázaný sviatok. Je však možné, že ešte nepoznali pokrm, ktorým ich Boh túži posilniť a celé roky odchádzajú z chrámu hladní. V starozákonnom čítaní na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi sme počuli slová: „Mojžiš povedal ľudu: Spomínaj si na celú cestu, ktorou ťa Pán, tvoj Boh, týchto štyridsať rokov viedol po púšti, aby ťa pokoril a vyskúšal (…) Pokoril ťa, nechal ťa hladovať a potom ti dal za pokrm mannu, ktorú si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia, aby ti ukázal, že nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Pánových úst.“ (Dt 8, 2- 3) Je tu podčiarknutý významný predpoklad, veľmi dôležitá podmienka k tomu, aby človek mohol byť svojím chodením do kostola nasýtený. Nestačí prijímať eucharistický chlieb, je potrebné počúvať Božie slovo. Slová dnešného evanjelia nám chcú objasniť, čo znamená prijímať – asimilovať živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. (Porov. Jn 6,51). Ide o eucharistickú homíliu, v ktorej základné slová sú jesť (alebo hrýzť) a tiež piť. Je tu použitý nezvyčajne surový slovník, ktorý naznačuje, že veriť je niečo veľmi konkrétne: znamená jesť Telo a piť Krv. Viera nie je niečo vágne, je to reálne živenie sa Bohom. Nejde o žiadny mysticizmus odtrhnutý od reálnych problémov. Pápež Benedikt XVI. počas svetových dní mládeže v Kolíne povedal, že pri poslednej večeri sa uskutočnila „prvá a základná premena násilia na lásku, smrti na život, ktorá prenikla všetky ďalšie premeny. Chlieb a víno sa stanú Telom a Krvou. V tomto bode sa však premena nesmie zastaviť, dokonca by sa mala začať naplno.“ Telo a Krv Krista sú nám dané, aby sme raz boli celkom premenení a už teraz sa stávali kvasom premeny všedných situácií nepochopenia, nenávisti, nepokoja na vzťahy vzájomného porozumenia, lásky a pokoja. Žijeme z Boha natoľko, že sa mu stávame podobní? Pripodobňuje sa naše uvažovanie  jeho uvažovaniu? Učíme sa milovať, ako miloval On a konať, ako konal On? To, čo nám eucharistia dáva, je samotný život Syna, plnosť Ducha a spoločenstvo Otca. Zúčastňovať sa na svätej hostine znamená vstupovať do vzťahu s najvyšším Hostiteľom a s ostatnými stolujúcimi, až...

« Predchádzajúce články

Vytvorené s WordPress | Dizajn od Elegant Themes