Currently Browsing: Zamyslenia

Tanec „osvietených“

Možno nie každý sa dokáže stotožniť s tvrdením Pavla VI., že svet je v tiesni pre nedostatok myslenia. Odvážim sa urobiť posun vo význame týchto slov a kladiem si otázku, či nie je Cirkev v tiesni pre nedostatok „myslenia“ o Eucharistii? Živá prítomnosť vzkrieseného Krista vo sviatosti Lásky je zriedkavo spájaná s myslením, skôr ju vzťahujeme na  citové prežívanie a túžbu. Človeka milujúceho Eucharistiu si predstavujeme ako kľačí a adoruje pred svätostánkom a ako s oslavnou piesňou vyjadruje radosť z prítomnosti Najsvätejšej Sviatosti pri slávení svätej omše. Vidíme ho bežať do kostola s knižkou v ruke a zotrvávať v ňom dlhé hodiny. Nedávno mi brat Mannes poslal dva obrazy s komentárom: „ako v nebi, tak i na zemi – jeden kruh, jeden tanec“. Na prvom obraze tancujú anjeli a svätí v nebi, čo nie je nič mimoriadne. Zvláštne je však, že veľmi podobné usporiadanie postáv nájdeme aj na druhom obraze, ktorý predstavuje umývanie nôh pri poslednej večeri. Tak na obraze neba ako aj poslednej večere sú postavy usporiadané do kruhu akoby tancovali. Fra Angeliko týmto spôsobom naznačuje ako zmýšľa o Eucharistii a že existuje nádherná symbióza medzi radosťou v nebi a službou tu na zemi. Prvého augusta si pripomíname mučenícku smrť bl. Piera Claverieho. Verím, že je už naplno vtiahnutý do víru nebeského tanca. Stalo sa to aj vďaka jeho mysleniu tu na zemi. Vo svojich listoch z Alžírska píše: „Nie je svätosť, ku ktorej nás Ježiš pozýva a o ktorú sa s nami chce podeliť, v prvom rade „osvietením“ – novým pohľadom na druhých, s ich svojbytnosťou a jedinečnosťou, bez mýtov a predsudkov?“ O svoju svätosť sa s nami Ježiš delí pri stole Božieho tela mimoriadnym spôsobom. A delí sa tak s nami aj so svojím jedinečným pohľadom na druhých. Naše spoločenstvo s ním začína byť reálne, keď postupne zmeníme mentalitu posudzovania a vylúčenia druhých a už tu na zemi začneme spĺňať predpoklady pre tanec na nebi. Slávením Eucharistie vyjadrujeme nádej, že v nebi bude jeden tancujúci ľud na oslavu Boha so všetkými, pre ktorých Ježiš vylial svoju drahocennú krv. Sr. Karola Dravecká...

Dokonalý dar – kto ho naozaj slávi?

„Pamiatka na jeho dokonalý dar totiž nespočíva v jednoduchom opakovaní Poslednej večere, ale v Eucharistii, teda v radikálnej novosti kresťanského kultu. Ježiš nám zanechal úlohu vstúpiť do jeho „hodiny“: Eucharistia nás vťahuje do aktu Ježišovej obety. Vtelené Logos neprijímame len statickým spôsobom, ale sme včlenení do dynamiky dávania sa.“ (Sacramentum Caritatis čl. 11) Stále tá istá omša, ten istý kňaz, tie isté slová. O akej „novosti“ je tu reč? A o akom kulte píše Benedikt XVI. vo svojej exhortácii? O kulte života, ktorý presahuje všetky naše omše. Aj keď veríme, že omše v ňom majú svoje neodmysliteľné miesto. Omša nie je protiklad života v láske, ale najradikálnejší spôsob vyjadrenia toho, čo je v živote a v láske podstatné. Tí ktorí prichádzajú sláviť eucharistie dneška, by to mali vedieť viac – mali by vedieť o čom je život a predovšetkým na čo je. Vidia to a počujú v gestách, ktoré im zanechal ich Rabbi. Telo, ktoré On dáva za ich život a ich telo prestávajú fungovať každé osve. On a oni vstupujú do tajomnej a reálnej jednoty, aby spoločne dali životu lásku a láske život. Jeho Tvár sa zrkadlí v ich tvári. Jeho Telo sa zrkadlí v ich tele. Vstúpili do spoločnej dynamiky dávania...

Tajomstvo Trojice ako základ nášho bytia…

Jedinečný príbeh Ježiša z Nazaretu, ktorý vyvrcholil v udalostiach kríža a zmŕtvychvstania sa zároveň stáva pre nás miestom zjavenia novej tváre Boha, ktorý sa nám zjavuje ako Láska – ako absolútna vzájomná láska Otca, Syna a Ducha: „Otec verne miluje seba v Synovi, ktorý vo svojej rozdielnosti je večnou a vernou odpoveďou lásky voči Otcovi. V tomto vzájomnom spoločenstve medziosobnej lásky sa Otec a Syn milujú v ďalšom – v Duchu, ktorý je v rámci trojičného života personifikáciou lásky Otca a Syna stravujúcou sa v identickom akte lásky.“ (M. Bordoni) Takéto ponímanie Boha ako večnej lásky, ktorá je jednotou v rozdielnosti, spoločenstvom vo vzájomnom sebadarovaní a nekonečne šíriacou sa láskou je nie len vyjadrením skutočnosti, že Boh nie je podmienený niečím vonkajším a že je nevýslovným tajomstvom absolútneho darovania sa v Druhom, ale zároveň je aj základom nášho bytia, našej vzájomnej lásky a našej možnosti mať účasť na živote...

Svadba v noci

V čase, keď Ježiš rozprával podobenstvo o múdrych a nemúdrych pannách (Mt 25,1-13) sa svadba zvyčajne odohrávala v noci. Preto boli svadobné družičky vystrojené lampou. Ich úlohou bolo odprevadiť ženícha na slávnosť. Svätá omša je anticipáciou svadby – je tam noc, sú tam družičky s lampami, je tam ženích. K noci patrí spánok. Spia múdre aj nemúdre panny. Na spánku nie je nič zlé. Pamätám si, ako som (keď som bola ešte malé dieťa) vynašla jedinečný spôsob ako prežiť dlhé a nudné omše, ktorým som nerozumela: naučila som sa spať v blízkosti svojej modliacej sa mamy. Na tom nie je nič zlé. Sme často ako deti – viac nerozumieme ako rozumieme priepastným tajomstvám, ktoré sú sprítomnené počas tejto svadobnej noci. Znaky zahaľujú skutočnosť. Pravda je skrytá, je ponorená do tajomstva. Vystúpila z tieňa, ale ešte neprišiel čas, aby sme kontemplovali jej nádheru v jasnom svetle. Je to noc človeka, ktorý ochorel a jeho diagnózou je Alzheimer. Sedí vedľa svojej milovanej manželky: vidí ju, ale nepozná. Slávime tú najkrajšiu lásku, ktorú nám Boh prejavil v milovanom Synovi, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, ale tvárime sa neprítomne – akoby sa nás to vôbec netýkalo. Akoby išlo o niekoho tretieho, nie o nás. Všetky panny však budú zobudené o polnoci. Ich neprítomnosť sa premení na prítomnosť pre Ženícha, ktorý prichádza. Prah noci prekročia však len tie, ktoré sú pripravené. Len ony odprevadia Ženícha do svadobnej siene, ostatné zostanú za zatvorenými dverami. Čo znamená byť a nebyť pripravený na príchod Ženícha objasňujú slová sv. otca Františka: „Lampa je symbol viery, ktorá osvetľuje náš život. A olej je láska, ktorá vyživuje svetlo viery, robí ho plodným a vierohodným. Predpoklad, aby sme boli pripravení na stretnutie s Pánom nie je len viera, ale kresťanský život bohatý na lásku k blížnemu.“ (Anjel Pána 12.11.2017) Akú úlohu zohráva naše chodenie do kostola v príprave na večnú svadobnú hostinu? Mnohí tam prichádzajú s lampami a nevšímajú si, že olej sa im míňa. A ak si to niekto všimne, čo má urobiť? Kúpiť si ho u predavačov. Áno, olej je potrebné vždy nanovo získať. Olej nás ale niečo stojí. Ak máme lásku, je to preto, že sme boli milovaní ako prví a táto láska Boha niečo stála. Stála ho život jeho milovaného Syna. Ak prejavujeme súcit, konáme skutky milosrdenstva, žijeme nové prikázanie, tak nás to tiež niečo stojí. Nie je v tom žiadna mágia – povieš tie správne slová v pravom čase a máš olej – nie! Za olej sa platí každodenným bytím pre iných, zrkadlením Boha, ktorý sa stáva darom. Ak sa nestávame jemu podobnými v láske a v sebaobetovaní, míňa sa nám olej a hrozí nám, že premeškáme čas jeho príchodu. Hrozí nám, že budeme ako neužitočné...

Dominikánky slávia bl. Imeldu

Kongregácia sestier bl. Imeldy slávi v pondelok 11. mája sviatok svojej malej patrónky, ktorá sa nemohla dočkať, kedy už príjme svojho Ježiša v podobe chleba. Keď videla radosť sestier, ktoré ho už prijímali, bola nedočkavá stále viac. 11. máj 2020 pripadá na pondelok, deň po piatej nedeli vo veľkonočnom období, keď mnohí veriaci po viacmesačnej prestávke mohli konečne prijať svojho Pána ako chlieb života. Niektorí boli možno nedočkaví, iní nie. V dnešnom svete, viac ako kedykoľvek pred tým, je potrebné, aby svet videl radosť sestier, ktoré sa živia svojím Bohom, a v ktorých Duch Svätý prebúdza túžbu po jedinom a pravom Dobre nebeského pokrmu. Sr. Rajmunda Páleníková pri príležitosti sviatku bl. Imeldy pripomína svojím spolusestrám: „V príbehu emauzských učeníkov to bol Duch Svätý, ktorý v nich pôsobil, „rozohňoval“ ich srdcia, keď Ježiš s nimi hovoril, a dával im silu ísť a svedčiť. Títo dvaja učeníci ho najskôr nepoznali. Takto je to často s nami. Hľadíme na Ježiša, no nevidíme ho. Hľadáme ho, no nemôžeme ho nájsť. Načúvame jeho slovám, no nepočujeme ich. Učeníkom sa otvorili oči a spoznali vzkrieseného Krista až pri „lámaní chleba“. V tej chvíli ich naplnila taká veľká radosť, že boli odhodlaní vrátiť sa ešte v ten istý deň do Jeruzalema, aby rozpovedali ostatným, čo sa im prihodilo. Aj nám chce Ježiš skrze Ducha Svätého dať všetko to, čo dal svojim učeníkom. Aj pre nás je potrebné, aby Sväté písmo a Eucharistia boli hlavnými prameňmi stretnutia so vzkrieseným Kristom, ktorý vytvára spoločenstvo medzi nami, a posiela nás vyjsť a ohlasovať...

« Predchádzajúce články

Vytvorené s WordPress | Dizajn od Elegant Themes