Currently Browsing: Články

Pierre Claverie – nový blahorečený dominikán

V deň slávnosti Nepoškvrneného počatia Panny Márie, 8. decembra tohto roku, bol medzi novými alžírskymi mučeníkmi blahorečený aj biskup oránskej diecézy Mons. Pierre Claverie, člen Rehole dominikánov. Pri tejto príležitosti prinášame časť homílie Jeana Jacquesa Pérennèsa OP, ktorú predniesol v roku 2016 v Bologni na generálnej kapitule Rehole bratov kazateľov, v čase dvadsiateho výročia vraždy Pierra Claverieho OP. „…Pred dvadsiatimi rokmi, 1. augusta, bol zavraždený náš spolubrat fr. Pierre Claverie. Aj keď okolnosti jeho smrti neboli úplne objasnené, je isté, že bol usmrtený, aby bol umlčaný. Alžírsko sa vtedy nachádzalo v občianskej vojne. Krajina sa vzoprela islamským stranám, jej vojenský režim bol pripravený na útlak a občianska spoločnosť očakávala väčšiu slobodu. V tomto ťažkom kontexte sa Pierre aj napriek rizikám rozhodol hovoriť, aby podporil túžbu Alžírčanov po slobode, zasadiac sa za odmietnutie násilia z ktorejkoľvek strany by vzišlo, či násilia islamistov alebo násilia štátu, aby prispel k rozvoju pluralitnej a bratskej spoločnosti. Rozhodol sa byť solidárny s mnohými Alžírčanmi – obeťami násilia, ktoré nešetrilo nikoho. Je významné, že zomrel spolu s mladým moslimom Mohamedom Bouchikhim, ktorý ho v letnom období ako šofér sprevádzal na cestách berúc na seba riziko vyplývajúce zo sprevádzania kresťana. Táto spoločná smrť zostáva aj po dvadsiatich rokoch veľkým svedectvom. Sila slova Pierra vychádzala predovšetkým z toho, že on sám zakúsil nevyhnutnosť „otvoriť sa druhému“. Narodený v koloniálnom prostredí Alžírska si málo uvedomoval, že žije v bubline, v koloniálnej bubline. Hovorí: ,Prežil som svoje detstvo v ľudovej štvrti tohto stredozemného kozmopolitného mesta. Na rozdiel od iných Európanov, ktorí sa narodili na dedinách alebo v malých mestách, nemal som nikdy priateľov Arabov. Ani v škole, ani v mojej štvrti, ani na lýceu. Bolo ich tam málo. Neboli sme rasistami, boli sme len indiferentní, ignorovali sme väčšinu obyvateľstva tejto krajiny. Počul som veľa kázní, keďže som bol kresťan a skaut, ale neuvedomoval som si, že aj Arabi sú mojimi blížnymi. Nevyšiel som z tejto bubliny, ako to urobili iní, aby som mohol objaviť tento veľmi odlišný svet, ku ktorému som sa neprestajne približoval bez toho, aby som ho poznal. Bola potrebná vojna, aby táto bublina praskla´.   Toto objavenie druhého bolo pre Pierra bolestným poznaním. Neskôr poukázal na to, že práve toto bolo jeho skutočným narodením ako človeka. Celý zvyšok života sa potom namáhal, aby bol strojcom dialógu, dialógu v pravde, ktorý neredukuje, ale naopak, berie vážne nemennú odlišnosť druhého. Druhý aspekt jeho posolstva, ktorý si zaslúži pozornosť, sa dá vyjadriť slovami: „potrebujem pravdu tých druhých“.Po svojich dominikánskych štúdiách sa Pierre vrátil do Alžírska, do krajiny, v ktorej sa narodil. Veľmi skoro mu boli zverené zodpovednosti v alžírskej cirkvi, ktorá prežívala radikálny prechod zo situácie cirkvi v kolónii k cirkvi, ktorej misiou bolo predovšetkým...

Blíži sa blahorečenie 19 alžírskych mučeníkov

Biskup Pierre Claverie, sedem mníchov z Tibhirne a jedenásť rehoľníčok a rehoľníkov budú 8. decembra 2018 blahorečení v Orane. Zostali v blízkosti alžírskeho ľudu a v rokoch 1994 – 1996 za to zaplatili životom. Preto je významné, že aj slávnosť blahorečenia sa uskutoční v zemi Alžírčanov. Ale je aj iný dôvod: alžírski mučeníci budú blahorečení v meste, kde boli 1. augusta 1996 zavraždení biskup oránskej diecézy, dominikán Pierre Claverie, a jeho šofér, mladý moslim Mohamed Bouchikhi. Keď pred biskupskou rezidenciou vybuchla bomba, ich krv sa zmiešala. Toto je, podľa súčasného biskupa Jeana- Paula Vescu, jedinečné znamenie bratstva, ktoré sa vyzdvihne tým, že sa blahorečenie uskutoční práve v Orane. Pod vedením kardinála a prefekta Kongregácie pre kauzy svätých, Angelu Becciu, bude Cirkev blahorečiť 19 alžírskych mučeníkov v nádeji, že ich krv volá hlasnejšie ako krv všetkých nevinných obetí násilia a terorizmu. Túžbou týchto zasvätených bolo slúžiť Bohu v „dome Islamu“. Svetu sa stalo najviac známym svedectvo siedmych trapistických mníchov aj vďaka filmu „O bohoch a ľuďoch“ od režiséra Xaviera Beauvoisa (2010). Hlboko ľudský príbeh týchto Božích mužov znázorňuje, že pre nich nebolo ľahké a samozrejmé zostať v službe svojich bratov z Islamu v čase jeho radikalizácie, terorizmu a násilia. „Aké jednoduché a predsa veľké bolo svedectvo siedmych trapistických bratov! Ich skrytá a pokorná prítomnosť hovorí silnejšie ako všetky naše reči. Ich život aj ich smrť kričia evanjelium,“ povedal biskup Claverie na pohrebných obradoch týchto mučeníkov. Popri hlase ich života a smrti by mal tiež mocne zaznieť hlas Mons. Calverieho. Aj keď okolnosti jeho smrti neboli úplne objasnené, isté je, že ho zavraždili, aby ho umlčali. Jeho hlas však nachádza stále silnejšiu odozvu v reholi dominikánov, v Cirkvi a v spoločnosti. Stal sa silným hlasom vďaka tomu, že naplno prežíval dvojaké povolanie: byť Alžírčanom a byť dominikánom! Nie je náhoda, že mesiac pred smrťou, v čase, keď sa už dalo predpokladať, že ho zabijú, sa stiahol do Prouille, miesta narodenia dominikánov, a práve na tomto mieste vypovedal svoj duchovný testament a dal hlboký zmysel svojej solidárnosti s Alžírčanmi v jednej z homílií: „Od začiatku alžírskej drámy sa ma často pýtajú: – Čo tam robíte? Prečo zostávate? Straste prach z vašich nôh a vráťte sa domov! Domov… Kde sme doma? Sme tam kvôli ukrižovanému Mesiášovi. Kvôli ničomu inému a nikomu inému! Nemáme žiadny záujem zachrániť sa, žiadny vplyv udržať sa. Nie sme ani tlačení nejakou, čo ja viem, masochistickou alebo samovražednou úchylkou. Nemáme žiadnu moc, ale sme tu, v tichosti, ako pri lôžku priateľa, chorého brata a držíme mu ruku a utierame čelo. Kvôli Ježišovi, pretože to on trpí v tom násilí, ktoré nešetrí nikoho, ukrižovaný znovu a znovu v koži tisícov nevinných. Ako Mária, jeho matka, a sv. Ján, stojíme pod krížom, na...

Telesnosť spirituality

Ábelová, Pustý dvor – kontemplatívne dominikánske centrum. V dňoch 16.11. – 18.11.2018 sa tu znovu stretla skupina vysokoškolákov ADOM-ákov s dominikánmi – fr.Lukášom, sr.Karolou, sr.Sáviou a vzácnym hosťom fr.Irenejom Fintorom OP, aby nás zoznámili so súvislosťami medzi telesnosťou a spiritualitou. Dotkli sme sa aj témy vzťahov, niečoho čo je pre život každého z nás nevyhnutné. Vzťah človeka k človeku, vzťah človeka s Bohom – nielen o týchto vzťahoch rozprávame, ale ich na Ábelovej aj spoločne budujeme. V každom vzťahu či už kamarátskom, partnerskom, alebo vo vzťahu nás a Boha sa stretávame s telesnými, fyzickými prejavmi, či už ide o úsmev, pohladenie alebo objatie, všetko robíme skrze telo. A ako píše Edward Schillebeeckx, z ktorého tvorby sme čerpali: „Keď sa človek chce duchovne stretnúť s druhým človekom, nevyhnutne to predpokladá telesné stretnutie.“ Dokonca aj v tom najvyššom vzťahu medzi človekom a Bohom dochádza k fyzickému kontaktu. Kedy a kde? Počas Eucharistickej obety, kedy prijímame samotného Boha, Jeho telo a krv skrze matériu chleba a vína. A preto by telesnosť nemala byť prekážkou v prežívaní našej spirituality, ale prostriedkom, pomocou ktorého môžeme spiritualitu prežívať. Počuli ste už pojmy gnosticizmus a pelagianizmus? Áno, aj týmto sme sa zaoberali a približovali si to na základe textu vybraného z diela O povolaní k svätosti v súčasnom sveteod svätého otca Františka. Za zmienku určite stojí spomenúť jeho výrok: ,,Svätosť nie je nič iné, než naplno žitá láska.“ A keďže svätosť je naplno žitá láska, takáto láska môže mať aj podobu misií. Túto tému nám priblížila sestra Sávia, ktorá strávila časť svojho života na misiách na Ukrajine a postulantka Lucia, ktorá bola na misiách v Afrike. Misijnú atmosféru sme zažili aj vďaka dokumentárnemu filmu Na Zakarpatí s láskou a množstvu zaujímavých autentických fotografií. Na záver si dovolím použiť vyjadrenie z „pastierskeho listu“ nášho Viliama P.: „Veľmi sa ma dotkli myšlienky o tom, že telo a duša nejdú proti sebe, ale sa dopĺňajú. Druhou vecou, ktorá vo mne rezonuje už dlhší čas je dôležitosť stíšenia sa. Nie nadarmo sa hovorí, že v tichu dokážeme najviac počuť. Stíšením sa dokážeme vytvoriť priestor stretnutia sa s Bohom, s ľuďmi, ale aj so sebou samým. Ďalšou veľmi silnou vecou je výzva byť vzpriamený, mať zdvihnutú hlavu a nebáť sa. O tejto myšlienke som uvažoval aj v noci, keď som pod sebou stratil pevnú pôdu a ocitol som sa na zemi. Krehkosť mojej postele mi pripomenula krehkosť našich životov. Ak je krehká obyčajná posteľ, o čo viac je krehký ľudský život a naše vnútro?“...

Pozvanie na slávnosť Krista Kráľa!

Sestry dominikánky z Košíc vás srdečne pozývajú na slávnosť Krista...

Tvárou v tvár sebe samému

Koncom októbra sa skupina stredoškolských ADOM-ákov znova zišla v kontemplatívnom centre dominikánov v blízkosti obce Ábelová.  Víkend bol venovaný téme hľadania pravdy o vlastnej identite na pozadí životných príbehov starozákonných mužov proroka Eliáša a patriarchu Jakuba. Eliáš ako človek modlitby a kontemplácie je stelesnením túžby po jedinom Bohu. Mystik, ktorý sa po dlhej a náročnej ceste naučí čítať znamenia Božej prítomnosti. Nachádza svoj život v aktívnej angažovanosti sa pre život ľudu a boji proti falošným modlám. Patriarcha Jakub sa dlhú časť života vidí v tvári svojho brata. Avšak až v boji s Bohom a človekom nachádza svoju vlastnú tvár, meno i požehnanie. Jakubov talent spočíva v jeho „chorobe“ po požehnaní; keď ho dostáva, nachádza seba samého. Súčasťou víkendového stretnutia bolo aj zastavenie sa pri téme kresťanskej meditácie. Táto skúsenosť ponorenia sa do vlastného vnútra a snahy o strácanie akejkoľvek pripútanosti  bola rovnako príležitosťou k nachádzaniu seba samého. Našou úlohou je nájsť v živote svoje miesto, svoju vlastnú tvár. Aby sme boli tvorcami spoločnosti, ktorá by mohla byť domovom Božej prítomnosti. A to vyžaduje zápas s Bohom aj s ľuďmi bez možnosti vzdať...

« Predchádzajúce články

Vytvorené s WordPress | Dizajn od Elegant Themes