Currently Browsing: Slovensko

Ako Ty chceš, Pane…

Týmto úkonom odovzdanosti a mnohými inými strelnými modlitbami sa obracala sr. M. Leónia Hedviga Pirohová, zvlášť v posledných týždňoch svojho života, na Pána. Do Otcovho domu sa vrátila dňa 11. októbra 2019 vo veku 68 rokov. Narodila sa 20. júla 1951 v Terni pri Prešove ako piata zo šiestich detí. V r. 1973 vstúpila do kandidatúry v Kongregácii sestier dominikánok bl. Imeldy v Petrovanoch. Tu v roku 1976 zložila aj prvé sľuby. Doživotnú profesiu zložila dňa 19. septembra 1981 v Dunajskej Lužnej. V rokoch 1973 až 1979 pracovala ako kuchárka v Domove sociálnych služieb MUDr. V. Pospíšila v Petrovanoch. Počas ďalších desiatich rokov vzhľadom na neprajnú politickú situáciu pracovala ako operátorka v Podniku výpočtovej techniky v Prešove. Hoci počas tohto obdobia musela žiť a pracovať mimo komunity, venovala sa aj učeniu náboženstva detí a mládeže. Po páde totalitného režimu v r. 1990 sa vrátila späť do komunity v Petrovanoch, kde v Domove sociálnych služieb pracovala ako sanitárka a zároveň vyučovala náboženskú výchovu na základných školách v Petrovanoch a v Drienove. V r. 1996 pracovala najprv na školskej vrátnici Gymnázia sv. Tomáša Akvinského, a neskôr v Cirkevnej materskej škole bl. Imeldy v Košiciach. V rokoch 2003 – 2012 vypomáhala na biskupskom úrade v Banskej Bystrici. Ďalšie dva roky žila v Konvente sv. Ruženy z Limy v Bačkove a následne do r. 2019 pôsobila v Dome sv. Michala, archanjela, v Šarišských Michaľanoch, kde ochotne vypomáhala s rozdávaním sv. prijímania pri sv. omšiach a pri návšteve chorých a starých ľudí v obci. Posledné obdobie svojho života, ktoré bolo poznačené ťažkou chorobou, prežila v spoločenstve sestier v Konvente bl. Imeldy v Dunajskej Lužnej. Svoje modlitby a utrpenie obetovala za potreby Cirkvi, dominikánsku rehoľu, za nové duchovné povolania a za príbuzných. Jeden z jej synovcov si z obdobia detstva na svoju tetu s láskou spomína takto: „Pamätám si, že raz keď prišla teta Hedvička ku nám domov, povzbudzovala nás ku konaniu dobrých skutkov. Keďže sme ako deti nerozumeli, čo to znamená „dobré skutky“, vysvetlila nám to na príklade: „Dobrý skutok napríklad je, keď oškrabete zemiaky.“ My sme sa toho hneď chopili, ale keďže sme mali doma len jednu škrabku, začali sme sa o ňu biť. Vtedy teta zasiahla, a vysvetlila nám, že to nemôžeme robiť všetci, ale máme prepustiť škrabku tomu druhému. A tak sa stalo, že nakoniec tie zemiaky oškrabala Hedvička sama.“ Inokedy zase zobrala gitaru – jumbo a učila nás pieseň „My kráčame s radosťou za Pánom Ježišom…“ To bolo naše postupné vovádzanie, aby sme v živote kráčali za Ježišom.“ Sr. M. Leónia bola pre nás vzorom jednoduchosti a pokory. Svojou nenápadnosťou v službe a milým úsmevom šírila vôkol seba pokoj a spokojnosť. Nech odpočíva v pokoji!...

„Všetko sa deje kvôli nejakému cieľu.“

Pustý dvor. Ábelová. Miesto, ktorého existencia sa len ťažko popisuje. Miesto na mape takmer neviditeľné, no i tak tam smerujeme zo všetkých kútov Slovenska. A na tú malú prepožičanú chvíľku sme tam doma.  Štrnganie príborov na terase, hutné perové paplóny, vôňa jabĺk, spev v kuchyni, zaprášená platňa v gramofóne, dlhé večerné debaty… sú však len akousi kulisou. To dôležité sa zatiaľ odohráva kdesi pod povrchom. V nás. V tichu modlitby. Prednášky nútia naše myšlienky k novým otázkam. Čo je správne? Môže byť skutok dobrým i zlým zároveň? Ako to rozlíšiť? Možno morálnosť skutku posúdiť len na základe úmyslu? Brat Samuel nám s ľahkosťou sprostredkúva odpovede cez učenie sv. Tomáša Akvinského. Rozumieme, že nemusíme byť kapitánom na topiacej sa lodi ani ostreľovačom vo vojne, aby sme v zásadnej chvíli zaváhali. Prehodnocujeme vlastné úsudky podľa nového kľúča. Svojho patróna, sv. Tomáša nám predstavuje brat Tomáš a náš obraz o jeho živote a tvorbe sa tak stáva znova o čosi komplexnejším. Všetky nahromadené podnety a idey nechávame voľne plynúť prostredníctvom landartu. Tentokrát sa zapájame všetci. Cez drobné okienka sa dívame do priestoru a hľadáme, čo pre nás v tomto chaotickom svete ešte predstavuje čistotu. Poslednýkrát si prezeráme ábelovské nebo. Víkend sa končí a my sa musíme vrátiť každý do svojej vlastnej každodennej reality. Obsažné myšlienky v nás budú ešte nejaký čas cirkulovať. Odchádzame však s vedomím, že svet je dobrý. Veď predsa „Každé bytie, ako bytie, je dobré.“ (ST, I, q. 5, a. 3). « ‹ 1 z 2 ›...

Prameň novosti osobných zvestovaní

Dňa 12. septembra 2019 v konvente Krista Kráľa v Košiciach počas sv. omše sa uskutočnilo požehnanie novozriadenej kaplnky sestier, ktorej patrocínium je Zvestovania Pána. Posviacku vykonal dekan a farár farnosti sv. Alžbety v Košiciach Mons. ThLic. František Šándor za asistencie diakona Borisa Byčaneka a za prítomnosti priora dominikánov v Košiciach fr. Mariána Slavomíra  Hovanca OP. Jedným z obrazov povzbudivých slov otca dekana počas slávnosti bolo poukázanie na význam biblického stánku. Stánok vytvorený rukami človeka, čo aký krásny, nadobúda novú kvalitu až reálnou prítomnosťou Boha. Stáva sa miestom odovzdávania sa, otvorenia sa novým výzvam i novej kvalite pohľadu na všednú skutočnosť. Tak to bolo i v Máriinom živote –  v momente Zvestovania, ale i počas celého jej života. Naším želaním je, aby aj tento náš stánok bol prameňom novosti našich osobných „malých zvestovaní“ – pre spoločné dobro komunity a pre tých, ku ktorým sme...

Zaodetá do bieleho rúcha

Na sviatok sv. Augustína v spoločenstve sestier dominikánok v Dunajskej Lužnej prijala sr. M. Terézia Zambojová OP dominikánsky habit na znak príslušnosti ku Kongregácii sestier dominikánok bl. Imeldy, čím vstúpila do kánonického noviciátu – obdobia stíšenia sa a intenzívnej formácie ako prípravy na budúce poslanie. Jednotlivé časti rehoľného rúcha symbolizujú nasledovné skutočnosti: habit – rúcho spásy ako ochrana srdca pripútať sa k radostiam tohto sveta; opasok – symbol pravdy a čistoty; ruženec – víťazná zbraň nad zlom ako dedičstvo sv. otca Dominika; škapuliar – priazeň a ochrana Panny Márie; plášť – znak pokory a konania dobrých skutkov v skrytosti; závoj – znak skromnosti, panenstva, svätého života a poslušnosti. Po obrade obliečky nasledovalo slávenie Eucharistie, ktorému predsedal P. Hilár Štefurik OP. Vo svojom príhovore povzbudil sr. M. Teréziu a prítomné spolusestry k nasledovaniu sv. Terézie z Lisieux (patrónky novicky) v nezištnom darovaní sa v láske. Jej láska k druhým sa prejavovala aj takto: „Vždy sa snažila vidieť v iných, aj v tých najnepríjemnejších ľuďoch, Božie stvorenie. Svoju nechuť voči nim prekonávala tichou modlitbou za nich a konaním takých služieb, aké by prejavovala iba tým, ktorých má najradšej. Kedykoľvek sa s nimi stretávala, obetovala Bohu ich skryté cnosti.“ V závere príhovoru vyzdvihol P. Hilár dôležitosť pokory v duchovnom živote: „Na vrchu nášho oblečenia máme plášť ako znak pokory. Cez pokoru sa ide k láske. Keď máme lásku, máme Boha. Keď máme Boha v sebe, máme...

Vďačnosť ako „mocná zbraň“

V Konvente bl. Imeldy v Dunajskej Lužnej sestry dominikánky ďakovali pri slávení Eucharistie za dar rehoľného povolania troch svojich spolusestier. Dňa 11. augusta oslávila sr. M. Simeona Hovancová OP 25. rokov zasväteného života a dňa 25. augusta oslávili sr. M. Hyacinta Tirpáková OP a sr. M. Benedikta Valčová OP 70. rokov zasväteného života. Sr. M. Rajmunda Páleníková OP, generálna predstavená, vo svojom príhovore – citujúc slová Sv. Otca Františka – povzbudila jubilujúce sestry zvlášť k postoju vďačnosti: „Vďačnosť je vždy „mocnou zbraňou“. Len ak dokážeme kontemplovať a poďakovať konkrétne za všetky prejavy lásky, štedrosti a dôvery, ako aj odpustenia, trpezlivosti, znášanlivosti a súcitu, ktorých sa nám dostalo, umožníme, aby nám Duch daroval ten svieži vánok, ktorý dokáže obnoviť (nie polátať) náš život a naše poslanie.“ Sestry vyprosovali jubilantkám hojnosť Božieho požehnania do ďalších dní a rokov ich zasväteného...

« Predchádzajúce články

Vytvorené s WordPress | Dizajn od Elegant Themes