Keď sa uzdravenia dotýkali mladých

Posledný májový víkend sa stal časom stretnutia stredoškolskej mládeže na Pustom dvore – Ábelová. Desať mladých študentov malo odvahu stretnúť sa takmer po ročnej pandemickej pauze, nadýchnuť a ponoriť sa do čistej prírody, tepla priateľstiev i Božieho slova. Za netradičným názvom stretnutia Vakcína bez časovej expirácie sa ukrýval obsah siedmich príbehov z Ježišovho života spojených s uzdravením. Jednotlivo i spoločne sme reflektovali nielen samotné uzdravenia, ale i stav ľudských rovín, ktorých sa uzdravenie dotýkalo. Dovolili sme, aby sa uzdravenia dotkli i našich sŕdc, našich rovín. A dali tak impulz na reflexiu vlastného života. Je už tradíciou, že čas prežitý v Ábelovej nie je nikdy strateným časom. Ten náš bol časom zakorenenia hodnôt plynúcich z biblických uzdravujúcich príbehov. A my veríme, že to bol čas, obsah ktorého sa nevytratí, nevyprchá, nepodľahne...

Slávime Najsvätejšie Telo a Krv

„Tajomstvo viery“, „Sviatosť lásky“, „Sviatosť srdca“, „Tajomstvo svetla“, „Nová zmluva“, „Výnimočný dar“. To je len niekoľko prívlastkov, ktoré opisujú dar Kristovho Tela a Krvi vo sviatosti Eucharistie. Mnohí ho prijímame denne, viac- či menej uvedomele. Tento výnimočný dar nesie v sebe potenciál pripodobniť, či dokonca až premeniť nás na to čo prijímame – na Telo Krista. Ako málo je tu ľudskej logiky a ako je to dobre…Čítame v spisoch cirkevných otcov – „aká obdivuhodná výmena“: Cez úplne jednoduché spôsoby, tak veľmi ľudské až prehliadnuteľné, sa dotýkame samého Boha. Dostávame darom, čo si nezaslúžime a bez čoho nemôžeme skutočne žiť v plnosti; aby sme mohli dávať… Dar – kto je tu darca a kto obdarovaný? Všetci poznáme odpoveď. Aj odpoveď na otázku: “Kto, alebo čo je pre nás najväčším darom“ poznáme. Počúvame o nej od malička. Kedy sme  však túto pravdu bytostne precítili? Neodškriepiteľnú zásluhu na zavedení  slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi má pápež Urban IV., ktorý bol v tom čase na Petrovom stolci (1261-1264). Tento pápež vynikal veľkou úctou k sviatosti Eucharistie. V Luttichu dala podnet k úcte Najsvätejšej Sviatosti mníška Juliana z cisteriánskeho kláštora na vrchu Kornillon. Venovala všetok svoj voľný čas návšteve a poklone eucharistického Krista v kostole. Spomedzi dominikánskych svätcov je to sv. Tomáš Akvinský, ktorý sa významnou mierou zaslúžil o úctu Najsvätejšej Eucharistie. Sám je známy tým, že napriek svojej učenosti a múdrosti, dokázal veľmi dlho rozjímať o tomto tajomstve viery. Napísal niekoľko hymnov, ktoré doteraz Cirkev používa ako piesne k oslave Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. Sekvencia, „Lauda, Sion, Salvatorem“ (Chváľ, Sion, Spasiteľa), je  „opravdivým traktátom o Sviatosti lásky. Chváľ, Sione, Spasiteľa, chváľ Pastiera, Živiteľa, v hymnách, piesňach hlas svoj zvýš. Koľko máš síl, toľko snaž sa: tak je veľká jeho krása, že ju chváliť nestačíš. Živý chlieb, čo život dáva, dnes naozaj podľa práva ospevovať treba nám. Ten chlieb nad večerným stolom lámal dvanásť apoštolom skutočne náš drahý Pán. Buď mu chvála, plná, jasná, slávnosť príjemná a krásna, v srdci vrúcne plesanie. (Výber z oslavného hymnu k oslave Sviatosti Oltárnej „Lauda, Sion, Salvatorem“ ) Všetci dnes v srdci vrúcne plesajme! Tú krásu, ktorú chváliť nestačíme. Krista, ktorý sa rozdal do poslednej kvapky krvi a nič za to nechce. Len skromne čaká na naše – „ďakujem a milujem“. Sr. Karmela...

Zamyslenie brata Viliama nad listom pápeža

Svätý Dominik medzi centrom a perifériou Dominikánsky historik brat Simon Tugwell v prvom zo série článkov o Dominikovi z Caleruegy, uverejnenom v roku 1995 v časopise Archivum Fratrum Praedicatorum, nazval jednu kapitolu „Dominik a jeho pápeži“. Tam sa vyjadril k osobnému vzťahu, ktorý mal Dominik s prvými dvoma pápežmi trinásteho storočia, Inocentom III (1198-1216) a Honóriom III (1216-1227): práve vďaka otvorenosti oboch voči jeho projektu sa zrodil Rád kazateľov, ktorý sa rýchlo rozšíril v rôznych regiónoch kresťanskej Európy. K týmto dvom pápežom musíme pridať tretieho: Gregora IX (1227-1241), ktorého ešte ako kardinála Ugolína, biskupa v Ostii, spájalo s Dominikom hlboké priateľstvo, a to až do takej miery, že predsedal jeho pohrebu v Bologni v roku 1221. Zakladateľa Rádu kazateľov kanonizoval v roku 1234 Gregor IX. Prameň z 13. storočia, známy ako List blahoslaveného Jordána Saského o prenesení pozostatkov svätého Dominika, uvádza, že pápež Gregor ešte pred samotným prenesením, ktoré sa uskutočnilo v roku 1233, vyjadril svoje presvedčenie o Dominikovej svätosti. K množstvu pastierov univerzálnej Cirkvi, ktorých možno nazvať „pápežmi Dominika“, nepochybne patrí aj pápež František. V príhovore k účastníkom generálnej kapituly Rádu kazateľov 4. augusta 2016, v roku osláv 800. výročia založenia rádu, pápež ocenil Dominikovo dielo a poznamenal, že „jeho príklad je podnetom, aby sme sa s nádejou pozerali do budúcnosti s vedomím, že Boh vždy všetko obnovuje…“. Dnes pápež vo svojom liste Praedicator Gratiae, napísanom pri príležitosti osemstého výročia dies natalis svätého Dominika, opäť vyzdvihuje rôzne aspekty osobnosti tohto svätca a jeho početný prínos pre Cirkev tej doby. Niektoré z týchto aspektov by sa dali zhrnúť aj do Dominikovej mimoriadnej schopnosti pohybovať sa medzi centrom a perifériou, alebo ešte lepšie medzi centrami a perifériami. Dominik preukázal veľkú odvahu prekročiť mníšsko-kánonickú tradíciu, v ktorej bol formovaný, bez toho, aby ju úplne opustil, aby mohol realizovať svoje povolanie putovného hlásateľa evanjelia vzhľadom na aktuálne potreby svojej doby. Pramene vysvetľujú jeho láskyplnú angažovanosť voči ľuďom na sociálnej a cirkevnej periférii tým, že sa zakotvil v láske ku Kristovi, ktorý bol stredobodom jeho kazateľského života. Ako svedčil jeden z bratov počas kanonizačného procesu, Dominikov záujem sa sústreďoval nielen na spásu kresťanov, ale aj na spásu neveriacich: nechcel zostať izolovaný od nich, aby si zachoval svoju vieru, ale horlivo túžil stretnúť sa s nimi v pokore a s úctou, aby im sprostredkoval svoju vieru v Ježiša Krista. A práve tento zámer je základom rádu, ktorý založil. Aby však jeho bratia uspeli všade, kde pôsobili, staral sa aj o ich formáciu a poslal ich do Paríža, vtedajšieho intelektuálneho centra Európy. Pápež František zdôraznil význam tejto možnosti pre kazateľov dobre pripravených...

Vytvorené s WordPress | Dizajn od Elegant Themes