Sv. Katarína Sienská: Túžiť po pokrme anjelov

V Dialógu sv. Kataríny Sienskej čítame: „Milovaná dcéra, maj na zreteli to, v akom vznešenom postavení je duša vtedy, keď prijíma tento chlieb života a pokrm anjelov tak, ako prijímať má. Po prijatí tejto sviatosti duša je vo mne a ja som v nej. Tak ako je ryba v mori a more v rybe, tak som ja v duši a duša vo mne, v mori pokoja. V takejto duši prebýva milosť. “ V tomto krátkom úryvku nájdeme jednu podstatnú a dôležitú skutočnosť, ktorú sv. Katarína učí o Eucharistii. Je to žena Eucharistie a preto za jej učením stojí ona sama – jej životná skúsenosť. Katarína je presvedčená, že: „ani diabol ani nijaký tvor vám nemôže vziať milosť ani vám zabrániť, žeby ste neprišli k svojmu cieľu: vidieť a požívať Boha.“  (List 36) Eucharistia nám anticipuje cieľ, pre ktorý sme boli stvorení a od ktorého (ak nechceme a sme posilnení milosťou) nás nemôže nikto a nič odviesť. Tento cieľ spočíva  v blaženom videní a v požívaní radosti z Boha, v ktorom anjeli nachádzajú svoj pokrm. Túžiť po anjelskom chlebe znamená túžiť po Bohu, ako po jedinom pokrme, ktorý môže nasýtiť dušu. Eucharistickú obživu môžeme nazvať pokrmom anjelov, pretože robí dušu podobnú anjelom, ktorí kontemplujú, milujú a radujú sa z Boha v jeho podstate. A to nie je až také jednoduché ako sa na prvý pohľad zdá. Nikdy by sme nemohli chlieb anjelov požívať, keby Boh sám netúžil deliť sa s ním: „Najdrahšia dcérenka v Kristovi, sladkom Ježišovi, ja, Katarína, slúžka a otrokyňa sluhov Ježiša Krista, píšem Ti v jeho vzácnej krvi s túžbou vidieť Ťa ako s chuťou požívaš pokrm anjelov: veď pre nič iné si nebola stvorená.“ Ale Ty sa ma spýtaš: „Aký je tento pokrm anjelov?“ Odpoviem Ti: „Je to túžba Boha, ktorá priťahuje k sebe túžbu duše, a stávajú sa jedným a tým istým.“ (List 26) V liste novicom rehole Svätej Márie z Olivovej hory (List 36) sv. Katarína pripomína, že pri slávení poslednej večere vyjadril náš Pán túto veľkú túžbu slovami: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť.“ Na inom mieste svätá zo Sieny spomína: „Spomínam si, že sa sladký a dobrý Ježiš ukázal svojej služobnici. Keď v ňom videla kríž túžby a kríž tela, spýtala sa: „Môj sladký Pane, čo Ti spôsobilo väčšiu bolesť – telesné utrpenie alebo utrpenie túžby? Odpovedal jej dobrotivo a milo: „Dcérenka moja, nepochybuj, že ťa v tomto presvedčím: ako sa môže porovnávať vec, ktorá je konečná s nekonečnou? Mysli na to, že moje telesné utrpenie sa skončilo, ale svätá túžba sa neskončí nikdy. (…) Ak by som...

Krásne je žiť, keď môžeš milovať…

Pri príležitosti okrúhleho životného jubilea – 60. narodenín – pozdravili sestry dominikánky v Bratislave a v Dunajskej Lužnej svoju generálnu predstavenú – sr. Rajmundu Páleníkovú OP. V nedeľu na slávnosť Božieho milosrdenstva vyjadrila jubilantka spolu so sestrami vďačnosť za udelené milosti a dobrodenia počas uplynulých rokov. Spoločenstvo sestier jej zaprialo do ďalších rokov veľa zdravia, lásky, pokoja a hojné Božie požehnanie. Slávnostné chvíle spestril aj krátky kultúrny program, cez ktorý ponúkli sestry svoje talenty pre potešenie prítomných. Oslávenkyňa sa prihovorila sestrám i dojemnými slovami básne svojej matky, ktoré napísala v čase ťažkej choroby, tri mesiace pred svojím odchodom do večnosti: Krásne je žiť, keď môžeš milovať. Krásne je žiť, keď môžeš srdce svoje niekomu darovať. Krásne je žiť, keď máš pre koho pracovať. Krásne je žiť, keď vieš, že niekto Ťa má...

Vyznávam, že ak som niečo dobré v živote urobila, vykonala som to s milosťou Božou…

 Týmito slovami sa v testamente prihovorila svojim spolusestrám sr. M. Aurélia Helena Halušková, ktorá dňa 14. apríla 2020 vo veku 88 rokov života, opustila spoločenstvo sestier dominikánok. Narodila sa 26. marca 1932 v Mysline pri Humennom. Mala piatich súrodencov. Dňa 13. augusta 1946 vstúpila do kandidatúry sestier dominikánok v Košiciach, kde 3. augusta 1950 zložila prvé sľuby a 14. júla 1957 doživotné sľuby. Počas rokov 1950 – 1993 pracovala sr. M. Aurélia v Domove sociálnej starostlivosti MUDr. Vladimíra Pospíšila v Petrovanoch, kde sa s veľkou obetavosťou a láskou starala o ľudí s rôznym postihnutím.  Popri práci v sociálnom zariadení sa svedomite starala aj o farský Kostol sv. Petra a Pavla v Petrovanoch. V r. 1993 bola sr. M. Aurélia asignovaná do Konventu bl. Imeldy v Dunajskej Lužnej, kde sa ochotne zapájala do rôznych domácich prác. Svoju zručnosť v šití využívala zvlášť pri zhotovovaní kňazských rúch a kalichového prádla. S radosťu a s veľkou precíznosťou vyrábala ružence, prostredníctvom ktorých napomáhala šíreniu modlitby posvätného ruženca. Vo svojich modlitbách a obetách pamätala na potreby Cirkvi doma i vo svete, na dominikánsku rehoľu, kongregáciu, jej apoštolské pôsobenie a za príbuzných.  Nech odpočíva v pokoji!  Parte  ...

Pokoj vám!

Prajeme Vám požehnané Veľkonočné sviatky a chceme sa Vám prihovoriť slovami sestry Rajmundy, generálnej predstavenej Kongregácie sestier dominikánok bl. Imeldy: „Po uložení Ježišovho tela do hrobu, boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, keď k nim prišiel Ježiš. Nachádzali sa tiež v beznádejnej situácii. Boli bezradní, zmätení a sklamaní. Prvé slová, ktoré Ježiš po svojom vzkriesení povedal pred svojimi učeníkmi, boli: „Pokoj vám!“ Udeľuje im pokoj ako dar a ovocie svojho víťazstva nad smrťou a prináša do ich života novú nádej a istotu. Druhým darom, ktorý Ježiš prináša svojim učeníkom, je radosť. Evanjelista Ján hovorí, že učeníci sa zaradovali, keď videli Pána (20, 20). Aj v tejto zložitej dobe si potrebujeme viac ako inokedy pripomínať pozdrav vzkrieseného Krista “Pokoj vám“. Cez dotyk Jeho pokoja môžeme prijať do svojho vnútra Jeho lásku a dovoliť Mu, aby nás uzdravil z našich pochybností a beznádeje. Potrebujeme nanovo uveriť, že On je s nami aj v čase skúšky a dáva nám silu vziať svoj kríž a v dôvere kráčať...

Môžeme žiť z Eucharistie bez slávenia Eucharistie?

Veľké množstvo kresťanov je možno zmierených s tým, že sa stali divákmi pred televíznou obrazovkou, v ktorej pravidelne vysielajú priame prenosy svätej omše. V čase nevítanej pandémie to bude pre mnohých jediný spôsob ako môžu mať počas štvrtka vo Veľkom týždni účasť na slávení ustanovenia Eucharistie. Ale čo ak sa niekto neuspokojí s touto „náhradou“ televízneho prenosu? Čo ak niekde v hĺbke svojej duše tuší, že Kristus túžil po niečom viac, keď slávil svoju prvú „omšu“? Štúdiom a meditáciou Svätého písma objavujeme úžasnú pravdu: eucharistická skutočnosť a konkrétna každodennosť veriaceho sú v úzkom prepojení. Samotná udalosť poslednej večere je nám sprostredkovaná v dvoch základných podaniach. Poznáme „liturgickú“ tradíciu a tradíciu „poslednej vôle“ alebo „posledného testamentu“. V tej prvej tradícii evanjelisti Marek a Matúš a tiež apoštol Pavol viac zohľadňujú liturgický charakter „Pánovej večere“ alebo „Lámania chleba“. Ustanovenie sviatosti Eucharistie je v týchto knihách vyrozprávané ako udalosť, ktorá sa stala, keď Ježiš večeral s dvanástimi na sklonku svojho života. (Mk 14, 17-25; Mt 26, 20-29; 1Kor 11,23-26) Tá druhá tradícia je viac existenciálna a zameriava sa na testament Ježiša pred jeho smrťou. Ide o eucharistické texty evanjelistu Lukáša, ktoré sú súčasťou Ježišových slov svojím učeníkom, (Lk 22,14-38) a Ježišovu rozlúčkovú reč v evanjeliu sv. Jána (Jn 13-16). V evanjeliu sv. Lukáša má odovzdanie Ježišovho „testamentu“ podobný priebeh ako to bolo v prípade patriarchov:  príprava hostiny a pozvanie hostí, ohlásenie svojej blízkej smrti, prehlásenie ako sa majú správať jeho nasledovníci a prísľub odmeny za vernosť pri zachovávaní testamentu. Zdá sa, že v súčasnej situácii liturgického pôstu je viac aktuálna rovina existenciálneho prežívania odkazu poslednej večere. Sv. Lukáš kladie vrchol Ježišových slov pri ustanovení Eucharistie do pojmu nová zmluva (diatheke). Je dôležité uvedomiť si, že diatheke vychádza z koreňa slova, ktorého význam je „urobiť testament účinnou formou“. Nová zmluva je ustanovená v jeho krvi nielen preto, aby každý jednotlivec sa mohol zjednotiť s jeho Telom,  ale v jednote s Ním sú všetci povolaní tvoriť skutočnú komunitu. Označenie zradcu tesne po vyslovení slov ustanovenia je u Lukáša originálne. Evanjelisti Marek a Matúš vložili túto stať ešte pred požívanie eucharistického pokrmu. Prečo? Lebo ak mohol plánovať zradu ten, kto s ním stoloval, tak aj my všetci sme toho schopní. Napriek tomu, že s ním stolujeme, môžeme odmietať Boží plán so svetom a zrádzať toho, kto nás miluje pre nás nepochopiteľnou láskou. Spor učeníkov o prvenstvo nemá zdanlivo nič spoločné s eucharistickým slávením. V Lukášovom evanjeliu je však tento spor súčasťou posledného večera, ktorý strávil Ježiš v kruhu svojich najbližších. Tento spor je v priamom rozpore s plnením poslednej Ježišovej vôle. Učeníci, zjednotení okolo Pánovho stola, začínajú svojou hádkou narúšať novú jednotu, ktorá sa zrodila ich účasťou na jednom tele a krvi svojho Učiteľa. Tým, že sa škriepili o prvenstvo, odporovali Ježišovi, ktorý ich túži celkom...