Radostné Vianoce a požehnaný Nový rok!

...

Nové správy od sestier dominikánok z Iraku

24. november 2014 Moji drahí, po štyroch mesiacoch exilu nevidíme žiadne známky nádeje, že sa situácia tu v Iraku vyrieši pokojnou cestou. Nie sme schopní rozmýšľať alebo robiť rozhodnutia, všetko je vágne a máme pocit, akoby sme žili nočnú moru. Kresťanstvo v Iraku krváca. Mnoho rodín už opustilo krajinu a mnohí práve odchádzajú do Libanonu, Jordánska a Turecka, pripravujú sa na druhú migráciu a neistú budúcnosť. Nevieme, ako dlho tieto rodiny unesú záťaž a prežijú finančne. Rovnaké podmienky ostávajú aj pre nás v Iraku. Mnohí sú nútení ostať žiť na staveniskách v nedokončených budovách. Na jednom mieste prestavali nákupné centrum, aby mohli ubytovať rodiny. Hala je rozdelená iba priečkami. Aj keď je to lepšie ako život v stanoch, sú to temné, vlhké klietky bez vetrania. Najťažšie zo všetkého je nedostatok súkromia. Boli tu nejaké pokusy zabezpečiť kontajnery a prenájom domov a bytov, ale to nestačí, pretože počet vysídlených osôb sa zvyšuje každý deň. Mnohí prichádzajú z chladných horských miest. Ľudia sú psychicky unavení, ustarostení, zmätení a podráždení – kto im to môže vyčítať? Sú bez práce, ich deti nechodia do školy a mladí ľudia ešte stále čakajú na začatie ich akademického roku na univerzite. Niektorí sa pokúšali zaregistrovať na kurdských univerzitách, ale neboli prijatí. Toto všetko spôsobuje obrovský tlak na rodiny, výsledkom čoho je zneužívanie a nezdravé vzťahy. Problémy sú veľmi veľké a zdá sa, že naše úsilie vychádza nazmar. Ľuďom bola odňatá ich dôstojnosť a nespravodlivo im boli odcudzené všetky ich peniaze a majetky. Ak aj nejaké peniaze majú, nemôžu si ich stiahnuť z bánk, pretože vláda zamrazila ich účty. Niektorí ľudia zúfalo hľadajú prácu, sú pripravení pracovať za minimálnu mzdu. Napriek všetkému, veci by boli oveľa horšie, keby sme nemali pomoc, ktorú sme dostali od vás a od mnohých iných dobrodincov, ktorí prispeli, čím mohli. Ďakujeme! Naozaj sme vám veľmi vďační. Prostredníctvom týchto darov sme sa snažili pomôcť čo najväčšiemu počtu ľudí. Nezamerali sme sa na utečenecké centrá a tábory, pretože utečenci v týchto centrách sú podporovaní organizáciami a cirkvou. Skôr sa snažíme pomôcť tým rodinám, ktoré si prenajímajú domy, ale už im nezostávajú prostriedky pre seba. Pomohli sme im zabezpečiť veci na spanie a oblečenie. Pokiaľ ide o našu komunitu, sme veľmi vyčerpané starostlivosťou o rodiny a priateľov, ktoré máme, ktorí sú nespravodlivo nútení nás opustiť. Každý deň dúfame, že zajtra bude lepšie, ale naše zajtrajšky prinášajú len ďalšie slzy a utrpenie. Z hlbín voláme k Tebe, Ó, Pane! Kedy nás zachrániš? Zúfalo sa spoliehame na vaše modlitby a potrebujeme, aby ste nás niesli k Ježišovi ako muži, ktorí priniesli paralyzovaného človeka...

Povolaní k veľkým veciam

„Najvyšší a slávny Boh, náš Otec, ďakujeme ti za dar zasväteného života. Vďaka ti, že nás každý deň povolávaš k veľkým veciam takých, akí sme – úbohých, slabých a hriešnych.“ Slová modlitby v roku zasväteného života sa niesli v Dóme svätého Martina z úst mnohých zasvätených mužov a žien. Svetlo sviečok dotváralo atmosféru slávnostných prvých vešpier, ktorým predsedal otec biskup Haľko. Vo svojom príhovore ocenil zasvätený život ako dar pre Cirkev. Okrem iného pripomenul prítomným ciele, ktoré predstavil Svätý Otec František v liste zasväteným: pozerať sa na minulosť s vďačnosťou, žiť prítomnosť so zanietením a uchopiť budúcnosť s nádejou. Zaujímavý je v týchto cieľoch motív času. Čo môžu ľudia očakávať od roka zasvätených, ktorý otvorila prvá adventná nedeľa? Ako je možné najlepšie využiť výnimočný čas venovaný všednosti povolaných k veľkým veciam? Minulosť, prítomnosť a budúcnosť je priestor pre srdce, ktoré „už“ a „ešte nie“ bije...

Začíname sláviť Rok zasväteného života

„My ako rehoľné osoby sme povolané vydávať prorocké svedectvo. Proroctvo nikdy nie je ideologické, neriadi sa módou a nie je v konfrontácii s inštitúciou, pretože samotné proroctvo je inštitucionálne, no súčasne je aj znamením protirečenia“ Svätý Otec Freantišek Začíname sláviť  Rok zasväteného života. Nech je tento rok pre nás časom konverzie a milosti! Niekoľko myšlienok z listu Skúmajte!, ktorý vydala Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života...

Pred Kristom Kráľom sme si vyliali srdce

Dvojdňové slávenie sviatku Krista Kráľa, ktorému je zasvätený kostol košickej komunity sestier dominikánok, je už dlhoročnou tradíciou. Inak tomu nebolo ani tentokrát. Odpustová slávnosť so začiatkom už v sobotu podvečer bola sprevádzaná hosťom Doc. Františkom Trstenským, prorektorom KU v Ružomberku. Počas vigílie plnej symbolov a nedeľnej slávnostnej sv. omše sme sa všetci prítomní konfrontovali s blahoslavenstvom čistého srdca, ktorému Ježiš prisľubuje videnie Boha z tváre do tváre. Symbolickým vyliatím vlastného srdca do srdca Boha sme mali možnosť vyjadriť našu túžbu po vyprázdnení sa zo seba samého a jednote s Bohom. „Ako je to možné, že o Božom kráľovstve sa hovorí už dvetisíc rokov a stále sa zdá, že ho niet?“ boli kazateľove provokujúce slová, ktoré nás nenechali na pokoji ani nasledujúce dni.  „Toto kráľovstvo je otvorená Božia náruč pre každého, kto otvára seba pre druhého. Slávime Kráľa, ktorý sa skláňa ku človeku a je výzvou aj pre nás, aby sme svoju vieru každodenne žili podľa Božích kritérií, a tak aby sme mali odvahu budovať toto kráľovstvo tu a...

Vytvorené s WordPress | Dizajn od Elegant Themes